Čakám v čakárni pred RTG-pracoviskom. Sestrička otvorí dvere, prijme odo mňa žiadanku, otočí sa k staršiemu pánovi, pousmeje a riekne : "Nech sa páči, pán Dratva". Meno vo mne zarezonovalo, dodatočne som ešte zaostrila pamäť a skúšala si premietnuť, čo som počula. Asi som zle rozumela, prebehlo mi mysľou. Núkalo sa mi však aj iné vysvetlenie. Sestrička mala v ruke moje papiere, iste pozrela na meno a tak pána omylom označila mojim priezviskom. Pán sa však nebránil, bez zaváhania vošiel do miestnosti.
Ešte bol vnútri, keď sa znovu otvorili dvere a sestrička ma zavolala: "Pani Dratvová, nech sa páči". Vstupovala som s pohľadom upretým na potencionálneho menovca. Pán, ako začul moje meno, zbystril pozornosť a zoširoka sa na mňa usmial.
"Vy ste naozaj pani Dratvová? Nebudete mi veriť, ale ja som včera na Vás myslel, teda na Dratvovcov, ktorých by som rád spoznal, lebo samozrejme o Vašej existencii viem, len nebola nikdy príležitosť. Chystám sa do rodného kraja a tak ste mi akosi prišli na rozum".
Sestričky spozorneli, usmiate sledovali náš rozhovor a tolerovali mierne zdržanie. Pán Dratva mi narýchlo vysvetlil, kto je jeho rodina a tak ma trochu dal do obrazu. Zistila som, že som s jeho synom raz skypovala, ozval sa mi akosi omylom, pretože som menovkyňa s jeho manželkou. Pracoval v zahraničí, chcel si pokecať s manželkou a nechtiac som mu vošla do cesty. Raz mi omylom prišiel honorár z regionálnych novín na adresu mojej menovkyne. Janka ma vďaka náhodnému manželovmu poznaniu kontaktovala a pre istotu ešte preverovala, či som ozaj tá, ku ktorej tých pár euro malo ísť do vrecka. Áno, bola som to ja. Dohodli sme si stretnutie. Plánovali sme aj ďaľšie, ale zatiaľ sa tak nestalo.
Uvedomili sme si, že zdržiavame a tak sme sa narýchlo rozlúčili. Rozlúčili sme sa ako dvaja dobrí známi. S pusou na líčko a objatím. Bola to taká zvláštna dojemná chvíľa. Pán vyšiel z miestnosti a ja som na danú tému ešte prehodila so sestričkami pár slov, ohromne sa na tom našom stretnutí zabávali. Vraj, aký je ten svet malý, a že náhoda je somár...
"Odfotená" som opúšťala ambulanciu, s tým, že na "fotku" počkám v čakárni. Otvorím dvere a koho vidím? Pán Dratva. Počkal na mňa. Sadla som si teda k nemu a ešte sme trochu poklábosili.
Pán Dratva spomenul aj dcéru. Vraj...tá a tá.... to je teda Vaša? Smial sa, že sa mu stáva, že sa ho ľudia pýtajú, či to je jeho vnučka. Veď mená sedia.
Pán mi porozprával o svojich koreňoch, ktoré sú zhodné s rodiskom môjho manžela. Obaja sme si na chvíľu zacestovali do Liptovskej Tepličky.
Medzitým mi sympatická sestrička podala vyhotovenú snímku. Spolu sme vykročili zo zdravotného strediska.
Nakoľko sme potrebovali vykročiť každý iným smerom, tak sme sa na chodníku rozlúčili. Pán prízvukoval, že nás určite príde pozrieť. Že sa veľmi teší. "Teším sa aj ja", dodala som úprimne.
Moje upršané, bezfarebné ráno sa zrazu začalo meniť na farebný deň. Sivú oblohu som si prestala všímať. Stretnutie s týmto sympatickým pánom, menovcom, náš príjemný rozhovor, smiech... urobili môj deň krajším.
Ešte aj v autobuse, cestou domov som sa usmievala, že aká náhoda... Celé roky nič a potom sa takto stretneme. Jeden po druhom absolvujeme rtg! Verím, že to nebolo prvé a posledné stretnutie.
Pán Dratva, tešilo ma!
