"Ahoj havko! Teta, ako sa volá?"
"Volá sa Beny," ale vari si pozdraviť mohol aj mňa, nielen Benyho, hm?", doložila som.
"Aha, dobrý deň", chlapča sa s mierne previnilým úsmevom pozerá rovno do mojich očí.
"Teta, za koľko ste kúpili Benyho?", nečakala som takú otázku, ale vysvetlila som mu, že ja som ho dostala ako darček od mojej dcérky.
"Sa máte", vypadlo z chlapca a jeho úsmev vystriedal akýsi závan smútku, oči zapichol do zeme. "Aj ja by som chcel psíka, ale mamina vraví, že pes je drahý a že si ho nemôžeme dovoliť".
Nevedela som rýchlo ako reagovať a tak som sa pridala na stranu jeho maminky.
"Maminka má pravdu, ono to nie je len kúpiť psíka, ale psíka treba kŕmiť, treba s ním chodiť k lekárovi, platí sa za neho aj poplatok mestu". "Teta a je veľmi drahé jedlo pre psíka?", chlapec sa jednoznačne zlomiť nedal. Tak som mu porozprávala, ako sa stravuje Beny, čo mu kupujem, čo dostane z varenej stravy a chlapča ma počúvalo a počúvalo. Popritom, hladkal Benyho, ktorý sa mu motal pri nohách, akoby vedel, že práve tým robí chlapcovi najväčšiu radosť.
"Keď budem veľký zarobím si peniažky a sám si kúpim psa", povedal zrazu rozhodne. Chvíľu sa zamyslel a pokračoval: " Alebo, možno, keď už nebudem chcieť nové hračky, maminke zostane viac peniažkov a možno mi ho predsa nakoniec kúpi", nádej v chlapcovi je hlboko zakorenená. Snažím sa mu ešte vysvetliť, že mať psíka, znamená, že pribudnú nielen radosti ale aj starosti a že psík potrebuje stálu starostlivosť, nielen vtedy, kedy by sa jemu chcelo. Chlapča sa na mňa pozeralo pohľadom, v ktorom sa dalo vyčítať, že to on predsa dobre vie a načo mu to vôbec hovorím. Prinútil ma k úsmevu.
"Teta, môžem sa s vami prejsť?" "Môžeš", povedala som, medzitým som už vedela, že sa volá Miško, "len by si mal oznámiť doma, že ideš so mnou, lebo by sa mohli o teba báť, kde si sa zatúlal". "Dobre, doma je iba babka, idem jej zazvoniť".
Urobil tak, ja som zostala stáť pri ňom, aby nás babka videla, ak by chcela vyzrieť z okna. Nevyzrela, stačilo jej počuť môj súhlas, že to bude trvať najviac pol hodinu a že ideme len kúsok od domu a že na chlapca dám pozor.
"Teta, môžem držať Benyho ja?" Vôdzka sa teda presunula do ruky chlapca. Nechala som ho trochu vpredu a pozerala som za tými dvomi. Chlapec chvíľami zastavoval a zohýnal sa k Benymu, ktorý pokojne prijímal jeho pohladkania, odmeňoval ho obliznutím ruky. Prišli sme na lúku a ja som Benyho pustila z vôdzky. Keď niekto beží, Beny sa rád pridá a tak som to povedala Miškovi. Mali ste to vidieť! Miško vyštartoval a Beny za ním ako raketa. Behali, šantili, chlapča sa neustále usmievalo a chvíľami radostne vykrikovalo, ani neviem čo, len také radostné štebotanie.... Spýtala som sa Miška, či ešte nechodí do školy, keď je v taký čas doma. Vraj chodí, ale že bol chorý a tak je doma. Vraj už vyzdravel, do školy už pôjde a tak ho babka pustila trochu von. Radšej som teda to behanie ukončila, aby sa nespotil a nebodaj sa mu nezhoršilo. Moc som sa o to snažiť nemusela, lebo Benymu už začalo byť teplo a tempo spomalil. Tak sme sa ešte poprechádzali chvíľu a zabočili nazad k panelákom.
"Teta, môžem sa aj na budúce s vami prechádzať?"
"Ak sa stretneme, samozrejme, Beny sa bude na teba tešiť", povedala som chlapcovi, ktorý čakajúc na odpoveď, mi doslova visel na perách.
"Keby som mohol s vami chodiť každý deň, tak by som aj vydržal, kým si sám psíka nekúpim", doložil, keď som sa s ním začala lúčiť a pokúšala sa presvedčiť Benyho, nech mu podá labku. Pri rozlúčke ma už Miško pekne pozdravil, za čo som ho pochválila.
Ten malý Miško ma akosi dojal. Budem sa tešiť, ak sa nám podarí takto znovu stretnúť a veľmi rada si ho znovu vezmem za spoločníka. Myslím, že sme si obaja spríjemnili deň. Verím, že sa raz toho svojho vysnívaného psíka dočká.
Prajem mu, aby sa naplnili slová Exupéryho:
"Keď si niečo veľmi praješ, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol". Verím, že sa Exupéry nemýlil.
