Boli sme neďaleko za mestom, za dedinkou Záborie, na krásnych lúkach lemovaných lesmi odetými do jesenných farieb a roztvorenou náručou fatranského horstva. Lúky zvádzajúce k prechádzkam, cestička, ktorá na svojom chrbte prepravovala nejedného cykloturistu. Krásne októbrové počasie vytiahlo do prírody viac ľudí, ako sme čakali. Manžel sa zasmial, že je tam rušno ako na Václaváku. Radosť mal z toho aj Beny, pretože mnohí tam prišli so svojimi štvornohými kamošmi a tak sa mohol s nejedným pozdraviť.
Neskôr sme sa vybrali lúkami, kde sme už málokoho stretli. Nepamätám si, žeby som niekedy videla na jednom mieste toľko trniek. Krásny pohľad. Ich modré guľôčky žiarili na popoludňajšom slnku a nabádali k odtrhnutiu. Skúsila som. Je pravdou, že môj úsmev chytil trpkný nádych, ale nevadí, statočne som všetky zjedla, hoci skutočne boli krajšie na pohľad ako chutili. Po mrazíkoch však budú skvelé. Pár metrov ďalej sme si pásli oči na červených plodoch hlohu a šípkach, ktoré vyzerali, akoby ich niekto tesne pred nami naleštil Diavou.
Obloha bezoblačná, zato celá počmáraná premávajúcimi sa lietadlami. Ich dráhy sa rôzne križovali a tak vytvárali na oblohe zaujímavé obrazce. Kým som sa dobre nepotkla, kráčala som s hlavou zdvihnutou k tomuto nebovému obrazu a ako decko som si vymýšľala, na čo sa mi tie výtvory lietadiel podobajú.
Prišli sme na jeden svah, na vrchu ktorého ma upútalo zaparkované auto. Dosť ma to prekvapilo. O chvíľu sme pochopili, čo tam robí. V jeho blízkosti postával pán, tak okolo štyridsiatky, v ruke držal diaľkové ovládanie a keď sme zdvihli hlavy, zbadali sme, že nad nami plachtí krásny model lietadielka. Zostali sme stáť a nechali sme naše pohľady plachtiť s ním. Vždy, keď začalo strácať výšku, jeho navigátor ho naštartoval, lietadlo začalo tichúčko priasť a vyletelo do výšky. Práve vtedy, keď začalo vydávať zvuky, zaregistroval ho Beny. Zvedavo dvíhal k oblohe hlavičku a sledoval to čudo. Nasmiali sme sa. Posadil sa a sústredene hľadel na krúžiaci model. Pekný bol pohľad na počmáranú oblohu veľkými strojmi a na malé lietadielko vznášajúce sa nad nami.
Keď sme sa vracali k autu, na lúke spoza stromoradia sme zaregistrovali krásneho farebného šarkana. Lenivo sa vznášal, vychutnávajúc si slabé poryvy vetríka. Samozrejme, že podvedome som očakávala deti, či rodinku s deťmi, ktoré vystrájajú s typickou hračkou jesene. Keď sme sa dostali na lúku, zistili sme, že draka si púšťa dospelý muž. Sám. Len tak. Navôkol nebolo ani nohy. Zasmiala som sa, už druhý dospelák, ktorý sa baví...
A okamžite mi pred očami defiloval výrok B. Shawa:
Neprestali sme sa hrať, pretože sme zostarli, zostarli sme, pretože sme sa prestali hrať...
V duchu som tým chlapíkom závidela. Neprestali sa hrať a podľa toho, ako zanietene sa tým svojim zábavkám venovali, bolo jasné, že sa hrávajú často. Som si istá, že svoj vek nepovažujú za žiadnu prekážku, práve naopak. Jednoducho nestarnú...
Foto: autor
