Po výmene názorov na počasie a dobrú cenu banánov v neďalekom markete sa pani zamyslela a ja som už tušila, že ju čosi ťaží na srdci, že úvodné slová boli len odrazovým mostíkom...
"Mám dnes taký divný deň. Celý život sa bránim sebaľútosti a dnes? Dnes sa od rána len ľutujem. Ľutujem sa, že žijem sama ako kôl v plote, ľutujem sa, že sa nemám s kým porozprávať. Sama ráno, na obed, sama večer... Mám síce syna, žije však v Košiciach a vídame sa málo. Viete, ráno vstanem a bola by som najradšej, keby bol večer, kedy si znovu budem môcť ľahnúť a utiecť pred svojimi myšlienkami a svojou samotou. Už pomaly sa zabúdam smiať. Keby aspoň v tej telke šlo niečo na čom sa dá zabaviť, ale ja tým dnešným komédiám akosi vôbec nerozumiem. Mne veru vôbec smiešne nepripadajú."
Znovu pauza a ja som veru nevedela narýchlo ako mám zareagovať. Nemala som pocit, že potrebuje svoju sebaľútosť podporiť mojim ľutovaním. Pokúsila som sa rozháňať chmáry na jej dnešnom osobnom nebi, ako som najlepšie vedela. Snažila som sa... Okrem iného som jej povedala: "Skúste sa tešiť z toho, že ste paňou svojho času, že ste sebestačná, že bez problémov zájdete do obchodu, do mesta, že zdravie tiež moc nehnevá. Skúste zájsť do knižnice, vypožičajte si peknú knihu, sadnite v tieni na lavičku a ponorte sa do písmenok. Viem o čom hovorím, aj mne knihy v ťažkom období života veľmi pomáhali. Skúste sa každý deň tešiť na niečo, hoci to bude maličkosť, ale príjemná."
"Ja už ani neviem aký je to pocit, keď sa človek na niečo teší", zareagovala okamžite, stále hľadiac kdesi poza mňa. Znovu ticho. Nevedela som, čo mám povedať a tak som ticho stála aj ja. Pani prehovorila prvá: "Ako vás počúvam, ozaj si začínam uvedomovať, že robím chybu. Ja som sa sama rozhodla vidieť svet čierny. Máte pravdu. Mám susedu, hore na šiestom, už ani do obchodu sama nezájde, udržiavať domácnosť dokáže len s vypätím všetkých síl, obedy jej donášajú. Dcéra jej chodí cez víkendy pomáhať. O prechádzke nemôže byť ani reč. Nie som na tom veru až tak zle, ako to momentálne cítim."
Pani sa tichúčko rozplakala. Ani neviem, ako ma to napadlo, bol to spontánny pohyb, samu ma trochu prekvapil. Objala som ju. Pohladila ma po líci a v snahe vyčariť na tvári úsmev vyslovila: "Ďakujem, som rada, že som vás stretla. Poobede pôjdem do mesta a pôjdem aj do knižnice. Nebola som tam celé roky, pritom kedysi som rada čítala. Veríte, že sa teším? Dovidenia".
Ostala som chvíľu stáť a pozerala som za ňou. Možno si to namýšľam, ale zdalo sa mi, že jej krok bol ráznejší, svižnejší. Akoby cítila, že tam stojím, pootočila hlavu a usmiala sa ešte raz.
Asi som trápna, ja viem... Ale tento okamih urobil dobre aj mne. Zrazu som aj ja pocítila akýsi zvláštny príval energie, pridala som do kroku, veď doma ma čakal môj zverinec.
Žeby stačilo tak málo a pani zložila čierne okuliare? Neviem, kiežby. Chcem veriť, že áno... Žeby predsa platili slová H. Hesseho?
"Všetko sa trochu zmení, keď to vyslovíme nahlas."
Foto: www.vitalia.cz
www.hnonline.sk
