Ujko v tepláčkoch , prešívanej veste a zimných topánkach. Ani neviem prečo ma upútal. Vlastne, asi preto, že okrem prechádzajúcih áut, bol práve jediným živým hýbajúcim sa bodom, ktorý defiloval pred mojim zrakom a bol takmer oproti zastávke MHD, na ktorej som podupkávala už niekoľko minút. Ujo mal na vozíčku naložené dva väčšie papierové kartóny. Zaujal ma, bola som trochu zvedavá, čo v nich asi vezie. Nenechal ma dlho utápať sa v zvedavosti. Urobil len pár krokov, podišiel s vozíčkom k prvému stromu na kraji chodníka, odstavil ho a vybral z neho prvý kartón. Vysypal ho... Neverila som vlastným očiam. Vysypal tam lístie, ktoré pravdepodobne zhrabal na svojom dvore. V tom prichádzal autobus. Konečne! No, nedá mi, nastupujem, pozdravím šoféra, prikladám elekronickú peňaženku, beriem lístok ale pritom stále hľadím na šikovného uja. Ten zopakoval to isté aj s druhým kartónom a obidva prázdne znovu naložil na vozík. Spokojný, pravdepodobne práve dokonal upratovanie na svojom dvorčeku. Načo by si plnil zhnitým lístím vlastný kontajner? Načo by vymyslel nejaký iný spôsob zbavenia sa nepotrebných listov, keď priamo pred domom sa ponúka taká skvelá možnost? Nevadí, že ide o chodník, nevadí, že ide o verejné priestranstvo. Hlavná vec, že on už nemá s odpadom žiadny problém. Možno sa nájde znovu nejaká dobrá duša z údržby čistoty mesta a listy znovu odprace. Alebo ich rozfúka vietor po celom okolí a v podstate sa nič nestalo?
Veď z cudzieho krv netečie...
