Kráčam chodníkom
stretávam ľudí
klopia zrak k zemi
Žiadna vrava
žiaden smiech
akoby veselosť
bola hriech
Zrazu počujem smiech
Stretávam vozíček
tlačí ho asistentka
vo vozíku sedí
drobná žienka
Smeje sa smiechom
veselého zvončeka
Ten smiech je ako vírus
Už viem...
veselosť nie je hriech
... moja imunita mu podlieha
Patrila som k tým, ktorí chodníkom kráčali schovaní vo vlastných myšlienkach, s očami prilepenými k zemi. Zrazu, keď som počula smiech tej drobnej žienky, zababušenej v deke, odkázanej na pomoc iných, zrazu... sa mi zmenila nálada. Chcelo sa mi pripojiť k tým dvom a smiať sa spolu s nimi. Ženy sa vzďalovali, ja som kráčala iným smerom. Dorazila som do cieľa mojej cesty. Napriek pobehovaniu po rôznych predajných oddeleniach nákupného centra a sústredeniu sa, čo by sa komu hodilo pod stromček, som stále myslela na tú dvojicu a v ušiach mi stále znel ich veselý smiech. Chvíľu som tým dvom závidela... Nekúpila som nič, asi som nemala ten správny deň na nákupy. Napriek tomu ma to netrápilo. Takými malichrenosťami si predsa nenechám zničiť ten zvláštny príjemný pocit, ktorý zasiali vo mne tie dve...
Cítiť sa zle je zvyk.
Cítiť sa dobre je zvyk.
Voľba je na nás...
