Z: bez chorobných zmien

"Dobrý deň" znelo z úst sestričky, ktorá ju s milým úsmevom pozvala do vyšetrovne. "Dajte si , prosím, dole náušnice a počkajte chvíľočku". Znovu sa usmiala. Možno ani netušila, ako jej úsmev na ňu pôsobí. Mala chuť prosiť vesmír o pomoc, v duchu prizývala k sebe anjela strážneho. Nie jedného, všetkých.... "Nie, prosím nie, len nech to nie je niečo hrozné", to slovo, ktoré jej tak naháňalo strach nevedela pomenovať ani v mysli.... "Nech sa páči", opäť ten upokojujúci úsmev. "Ľahnite si, ležte pokojne" usmernila ju. Ležala, ani sa nepohla, mala strach aj dýchať. Strach ju nútil stále prehĺtať, no nebolo čo. Sliny kdesi zmizli. Pekelný stroj sa spustil. Chodil jej nad hlavou, chvíľami zastal, akoby sám posudzoval jej šedú kôru mozgovú. Prišlo jej to tak na rozum, sú to totiž slová jej obľúbeného detektíva Poirota. Inokedy by vyvolali na jej perách úsmev. Dnes nie. Dnes nebolo smiešne vôbec nič. Nekonečné minúty, hluk prístroja, sestrička za okienkom, ona sama vo vyšetrovni. Sama, len nad ňou sa majestátne týčil prístroj, blikajúce svetielka akoby veštili niečo zlé. Nevedela myslieť pozitívne, strach jej to neumožnil. Mal ju plne vo svojej moci. Konečne ju prístroj začal uvoľňovať zo svojho hrozivého objatia. Vošla sestrička. "Hotovo, počkajte si pri okienku na výsledky". Sotva zvládla povedať "ďakujem". Jazyk sa lepil o podnebie, dych mala plytký a v hrudi cítila nepríjemnú tieseň. V čakárni ju čakal manžel. Cítila oporu, bola mu vďačná, že je tam s ňou. "Tak ako?" spýtal sa. "Neviem, o pár minút dostanem do ruky výsledok" odpovedá a cíti, že aj hlas má akýsi iný. Sedia ticho vedľa seba, akosi ani jeden z nich nevie, čo má povedať. Obom sa však v hlavách roja kolóny myšlienok. Otvorí sa okienko a sestrička vysloví jej meno. "Nech sa páči, odneste výsledok pani doktorke" a podáva jej papier. Berie ho do ruky , ktorá sa trasie, cíti slabosť v nohách. Opatrne zaostrí zrak na správu, aj ju chce vidieť, aj nie. Zvedavosť však víťazí. Oči padnú na posledný údaj. Z:bez chorobných zmien! Chce sa jej kričať, smiať sa, plakať aj výskať, všetko naraz. Chce to rýchlo zvestovať celému svetu. Píše smsku bratovi, dcére... Stalo sa síce čosi, ale na príčine nie je vážna choroba. Ten pekelný stroj vlastne nie je až taký pekelný. Letí za neurologičkou, láskavou lekárkou, ktorá ju deň predtým vyšetrila a odporučila cétéčko. Ukáže jej výsledok a už nedokáže brzdiť radosť, usmieva sa. Prezradila sa, že ho čítala. Lekárka odborným okom prebehne popis a usmieva sa tiež. "Som veľmi rada, že môžem čítať taký záver" povedala a jej to znelo ako symfónia. "Nedám vám ani lieky, len prírodný prípravok, dám Vám recept na gingko, užívajte 3x denne po jedle. "O mesiac vás tu rada uvidím"... doložila. "Verím, že budete v poriadku" znovu sa usmiala tým svojim milým úsmevom. "Ďakujem za váš láskavý prístup, pochopenie a snahu pomôcť", povedala ešte vo dverách a s radosťou opúšťala ambulanciu. Opäť ju čakal v čakárni manžel, už aj on pokojný. Vyšli ruka v ruke von, do krásneho letného dňa. "Prečo je zrazu von krajšie, ako keď sme tam šli?" položartom sa opýtala....Na odpoveď ani nečakala, obaja predsa dobre vedeli prečo...