Nedávno som sadala za počítač, aby som si uľavila na tému "trapasov nenalíčených hviezd", článok som však zmazala. Dnes ma zase vytočilo video o plánovanom opotrebovávaní elektroniky, domácich spotrebičov. Tušila som, čo je snahou výrobcov... Nie kvalita, ale dosiahnuť čo najvyššie zisky predajom. Výrobky sa kazia, ľudia kupujú nové, lebo často oprava stojí viac ako nový výrobok. Super, plníme iným vrecká a svoje vyprázdňujeme. Však bez žehličky, chladničky, práčky, či mobilného telefónu, počítača už nevieme žiť. Poviete si, "objavila Ameriku", ja viem... hádam všetci to tak vnímame, ale nič iné nám neostáva, len držať hubu a krok.
Pýtam sa samej seba, ako by sa dal náš vek stručne a jasne pomenovať. Odpoveď sa v mojej mysli vynorí spontánne: vek otroctva. Otroctva biznisu a umelej krásy. Sme novodobí otroci, či si to uvedomujeme, alebo nie, na podstate to nič nemení. Rozmýšľam, kto vytvoril otrokárov. S ironickým povzdychom mi vychádza, že my sami. Aj dnešný svet potrebuje Lincolna...
Na mne by bulvárne časopisy nezarobili, no je pravdou, že raz za čas si zaplávam vo vodách internetového bulváru. Už len pre takú malú chuť uľaviť svojim samonasieracím sklonom. Skoro vždy odtiaľ po chvíľke ujdem, mrmlajúc si, nesúhlasné formulky.
"Trapasy hviezd", "Nenalíčené celebrity", "Nespoznáte ich nenalíčené- úplná katastrofa", "Bez make-upu ako šedá myška", "Spoznáte ich bez make-upu?" K tomu rôzne dehonestujúce prívlastky typu hnusnej príšery, strašnej šeredy, kde o kráse vraj nemôže byť ani reč. Stále dookola. Hon na krásu. Povýšenie krásy nad všetky hodnoty. Len máloktorá žne pochvalu aj za prirodzený výzor. Dobre, dobre...už si iste mrmlete, že na moralistickú prednášku nemáte práve chuť. Nie, nejdem moralizovať. Len si trochu pohundrem. Veď tí, čo mi rozumejú, čítajú aj medzi riadkami a ostatným je zbytočne siahať na ich názor.
Som žena, takže prirodzene sa budem pohybovať skôr práve v tejto časti ľudsva, takže, páni, prepáčte...
V dnešnej dobe, čo i len trochu mediálne známa žena, si už nemôže dovoliť vyjsť ani smeti vysypať bez toho, aby pred tým neprešla hrebeňom kaderníka, rukami vizážistu a prípadne aj módneho poradcu pre domáci odev. V opačnom prípade jej hrozí, že nedobrovoľne zaplní stránky bulvárnej tlače s nechvalnými prívlastkami.
Komu príroda nenadelila krásu má jednoducho smolu. Komu aj nadelila a predsa nie dostatočne, bol by vyvrheľom spoločnosti, ak by na seba nenakydal kilá make upu, ak by si nedal napichať botox, nepodstúpil korekciu "defektov" pod zázračnými omladzovacími prístrojmi, či pod skalpelom kozmetického chirurga. Ak má nebodaj "celebrita" (samostatnou kapitolou by mohlo byť vysvetlenie, kto je podľa Slovákov "celebrita") aj nejaké to kilo naviac, tak to je už hotová pohroma. Pokiaľ nemá "celebrita" rozmery vešiaku, má okamžite nadváhu. Polovica Slovákov po prečítaní takého titulku krúti hlavami, nemôžu spať, majú ťažké sny, strácajú kvôli hnusu k danej osobe chuť do jedla... Starnutie je povýšené na hriech. Ženy by predsa nemali hrešiť, takže v rámci vylepšovania svojho profilu urobia dobre, ak budú urputne bojovať s každým sivým vlasom, s každou vráskou, rozšíreným pórom... Samozrejme, ironizujem... (nie som však ďaleko do pravdy).
Zdá sa mi veľmi (s)prosté delenie ľudí na krásnych a škaredých. Zdá sa mi úbohé prenasledovať známe osoby s jediným cieľom, pristihnúť ich nebodaj bez rúžu, či s pusteným očkom na silónke, či v šatoch, ktoré majú na sebe už druhý raz, aby som úplne nevylúčila mužov, tak napríklad s kravatou, ktorá už dávno mala skončiť na smetisku dejín...
Svet sa stal povrchným. Krása, štíhlosť ako prvoradé hodnoty človeka? Značkové oblečenie (zväčša aj tak ušité v Číne, cha), biele zuby, plné pery, umelé mihalnice, plný výstrih atď, atď... Ak toto žena nemá, má smolu... Čo tam po nejakých vnútorných hodnotách, koho by už len zaujímali? To už dávno nie je v móde.
Krása a biznis... biznis a krása. Vo všetkých formách, vo všetkých pádoch. Dokedy?
Najviac ma hnevá, že už malé deti sú štepené myšlienkou, že fyzická krása je taká dôležitá. Mňa osobne napríklad doslova vytáčajú kadejaké hlasovacie súťaže typu "zlatíčka" toho či onoho regiónu či mesta, súťaže o najkrajšie bábätko či škôlkárku, čo neskôr prejde do súťaží o najkrajšie stredoškoláčky... atď, atď. Vždy tá krásna, či ten krásny má navrch. Možno to vyzerá, že zo mňa hovorí závisť, nie... závisť nie, skôr skepsa a smútok.
Takéto "vzory" majú často za následok depresie mladých ľudí, predovšetkým dievčat, nesú v sebe semienko anorexie, bulímie a udupaného sebavedomia. Úplne zbytočne.
PS: Ak ste dočítali až sem, patrí vám moja vďaka. Mne sa uľavilo, uvidím dokedy...
Kiežby som mala len takéto starosti! Ale nech, keď som sa už tak rozohnila, už to tentokrát mazať nebudem. Aspoň som pri písaní zabudla na chvíľu na tie "ozajstné" starosti.
