Bežný deň. Pre zamestnancov úradu pracovný, pre tých, čo sa prišli na "svoj" termín hlásiť, taký, aký si ho každý z nich práve zrežíruje. Dláždenou chodbou sa tmolia ženy, muži, mladí, starší, bielej pleti, tmavšej pleti, elegantne oblečení či v športových súpravách, ktoré už dávno snívajú o práčke. Niekoľko rómskych matiek prišlo aj s ratolesťami, ktoré alebo gúľajú zvedavými očami po ostatných, alebo sa plačom dožadujú pozornosti. Chodba, lemovaná z oboch strán dverami kancelárií a vyčančaná nástenkami s rôznymi upozorneniami pôsobí chladno a akosi odmietavo. Upratovačka, staršia pani, stojí na kraji chodby a zlovestným pohľadom pozerá návštevníkom na nohy, akoby im chcela vykričať, prečo zase zvonku prieniesli špinu.
Podchvíľou sa niektoré dvere otvoria a niekto vyjde, vzápätí iný vojde. Občas vybehne na chodbu niekto zo zamestnancov zvierajúc v rukách akési dokumenty.
Dvere sa zavrú a po slušnom zvítaní môže "výsluch" začať. V podstate ľutujem zamestnankyne, ktoré musia každému klásť rovnaké otázky a pritom dobre vedia, že aj odpovede budú zhodné. Hneď v úvode ohlasovacej návštevy je potrebné odovzdať "potvrdenie", že si dotyčný v čase medzi dvomi termínami návštev hľadal prácu. Razítko a podpis to hodnoverne doložia. Je to o ničom, k ničomu to nevedie, no niekto to vymyslel a iste je presvedčený o správnosti svojho rozhodnutia. Spestruje to život nezamestnanému aj majiteľovi razítka. Dnes sa už práca nenájde v štýle... "Idem okolo, tak som sa zastavil, prosím vás, nemohli by ste ma zamestnať?" Odpoveď je vopred známa, takže stačí, že sa dotyčný zmiluje a potvrdí , že záujem o prácu prejavený bol. Samotní zamestnanci úradu chápu, že je to fraška, no musia poslúchať nadriadených a tak príslušné potvrdenia zakladajú a zakladajú. Spisy nezamestnaných naberajú postupne na objeme. Aspoň vidno, že sa čosi "robí".
Hneď pri vstupe do budovy úradu sú dve okienka, s dvomi pracovníčkami, ktoré som si ja nazvala - uvítacia čata. Sú prvé, s kým príde čerstvo nezamestnaný do styku. Odovzdajú mu hárok dokladov na vyplnenie, nového adepta na získanie "kontrolného preukazu nezamestnaného" zaevidujú a odporučia ho do niektorých z dverí. Aj dnes ich tam stálo niekoľko. Mladé žieňa nervózne žmolilo rukavice, mladý muž sústredene stíšeným hlasom rozprával do mobilu, pani v strednom veku hľadela pred seba prázdnym pohľadom a pri jej čižmách pomaly rástla mláčka z roztopeného snehu. Ktovie, či myslela na to, na čo som myslela ja, keď som bola v koži nováčika... Aj dnes ďaľší posiľnia naše rady. Predpokladám, že dobrovoľne nasilu.
Aj toto je obraz súčasnosti. Aj toto je cukrík, ktorý si mnohí vytiahnu z bonboniéry života, netušiac ako bude chutiť. Často chutí horko...
Kým neochutnáš, nevieš...
