"Ahoj, tak si predstav, stojíme pri Púchove, pokazila sa lokomotíva, čas zdržania odhadujú na polhodinu". Neradostne mi oznámila maminka sediaca v rýchliku. Mrzelo ma to, lebo viem, že nerada cestuje a aj bez meškania tri a pol hodiny cesty bolo na ňu celkom dosť. Sľúbila mi, že keď sa pohnú, že pošle smsku. Prišla, ale až po takmer hodine. Čas opravy sa predĺžil. Navyše po zhruba 10 minútach prišla smska: "Znovu stojíme, opäť porucha!". Smola! Stane sa. Železnice pripravili pekný darček na úvod roka. Nakoniec vlak s takmer dvojhodinovým omeškaním dorazil do maminkinej cieľovej stanice. Z domu mi zatelefonovala.
"Ešte že sa toto stalo cestou z Bratislavy a nie naopak!" Nerozumela som prečo taká úvaha, no o chvíľu som sa dozvedela. "Vieš, v tej smole som mala aj kus šťastia. V kupé sedeli samí príjemní ľudia, debatovali sme o kadečom, jeden pán porozprával niekoľko veselých príhod, pani sa pridala troškou z vrecka svojich starostí, iná pani ponúkla výborným orechovníkom. Družná debata nám pomohla to nezmyselné státie prekonať. Každý, kto vystupoval sa lúčil s ostatnými podaním ruky a poprianím všetkého dobrého do nového roku. Mala som z toho taký hrejivý pocit u srdca".
Mne však stále akosi nešlo do hlavy, prečo sa tešila, že sa to nestalo cestou do Bratislavy. Vysvetlenie, ktoré mi podala, mi doteraz vŕta v hlave.
"Nastúpila som do kupé, v ktorom sedeli už tri osoby, dve mali "štuple" v ušiach, druhá notbook na kolenách. Ledva ma pozdravil notbookový pasažier, ostatní nič. Postupne do kupé pristupovali ďaľší, z toho jeden okamžite rozbalil notbook a ďaľšia slečna sa sústredene hrala s mobilom. Celou cestou nepadlo ani slovo. Každý zahľadený do akéhosi virtuálneho sveta a ten reálny ho vôbec nezaujímal. Keby som mala s nimi stráviť aj ten čas meškania, tak sa asi zbláznim".
Tieto jej slová spustili v mojej hlave prúd myšlienok. Uvedomila som si, že tieto jej dve cesty vlakom vlastne svojim spôsobom ukázali rozdiel medzi generáciami. Staršia generácia videla v kupé vedľa seba človeka, nebránila sa komunikácii, kontaktu. Navzájom si vytvorili takmer rodinnú atmosféru a nik sa necítil ako kufor na polici.
Generácia, ktorá sa stáva otrokom technických vymožeností, ktorá sa uzatvára čoraz častejšie do seba, aby žila v nejakej virtuálnej realite, ktorá viac dokáže komunikovať s počítačom ako naživo, táto generácia začína úspešne stavať medzi ľuďmi mosty. Je paradoxom, že taký počítač na jednej strane ľudí zbližuje, pretože sa vďaka internetu možno v sekunde spojiť s hocikým z hociktorej časti sveta, prispieva k mnohým internetovým známostiam, kamarátstvam ale na druhej strane sa stáva brzdou komunikácie naživo. Mnohým postačuje komunikácia cez smsky, maily, správy prostredníctvom facebooku (už ho pomaly považujem za "diagnózu", cha). Ich vyjadrovanie sa prispôsobuje možnostiam a tak je stručné, jasné.To "teplo" slov sa kdesi stráca. Komunikuje sa viac prstami ako ústami.
Nebola by som rada, keby moje slová vyzneli tak, že nebodaj zatracujem tieto druhy komunikácie, že odsudzujem mobily a počítače. Nie, kdeže! Tiež patrím medzi tých, čo si ich možnosti užívajú do sýtosti. Ale... stále pre mňa má väčšiu cenu osobný kontakt, rozhovor on-"on line" z očí do očí. Už počujem výhrady typu, a ako sa mám stretávať s kamošom, ktorý býva na druhom konci republiky, alebo dokonca sveta? Normálka, tam inej možnosti niet, predsa cez internet!
Predpokladám však, že každý z nás má vo svojom okolí ľudí, ktorí stoja aj za ten staromódny osobný kontakt, za "šťavnatý" rozhovor z očí do očí, za ten ozajstný úsmev, nielen ten "smajlíkový". Bojím sa, že kráčame v ústrety dobe, kedy si človek naozaj vystačí sám a spoločnosť bude nachádzať vo virtuálnej realite. Živé slová vytlačí klávesnica, úsmev nahradí smajlík, stretnutia sa uskutočnia prostredníctvom počítačovej kamery.
Denne využívam počítač aj mobil, zvykla som si na ne a priznávam, že by som si od nich ťažko odvykala. Beriem ich však za akéhosi pomocníka nie za náhradu reálneho života. Pokrok sa nezastaví, iste budú pribúdať nové možnosti v komunikácii ale vždy to bude o virtuálnych svetoch. Ktovie, možno raz doplatíme na to, že sme sa od reálneho vzdialili...
