Keď som ho konečne našla, pohrúžená do vlastných myšlienok som pohľadom blúdila po spolucestujúcich. Bežná situácia, bežný deň. Ľudia zahľadení do seba, v myšlienkach inde, trpeli zastavovanie autobusu na zastávkach, vystupovanie a nastupovanie cestujúcich.
Môj zrak upútala dvojica - matka s dcérou. Bolo vidieť, že dievčatko vo veku okolo 13 rokov, bolo mentálne postihnuté. Vždy ma takýto pohľad zabolí. A vždy si pritom pomyslím na problémy, ktoré sprevádzajú rodiny s takto postihnutým dieťaťom. Ani som nechcela, no oči sa mi k tým dvom mimovoľne vracali späť. Výjav, ktorý sa mi v danej chvíli naskytol, ma očaril a dlho som nemohla naň zabudnúť. Dievčatko pokorne stálo pri sediacej mame, podchvíľou ju pohladkalo po líci, po vlasoch, brnklo jej láskyplne po nose, napravilo neposlušný vlas, usmialo sa na ňu.
V tých nežných dotykoch a v jej očkách bolo toľko lásky a oddanosti, až som zrazu pocítila, ako mi od dojatia vlhnú oči. Počula som rozprávať mnohých rodičov postihnutých detí, že takéto deti sú pre nich napriek svojmu hendikepu "darom", že sú rodinnými slniečkami, ktoré dokážu svojimi prejavmi lásky nahradiť prípadné útrapy, ktoré ich postihnutie prináša.
Myslím, že som tomuto tvrdeniu do tohto okamihu celkom nerozumela. Po tomto krátkom, ale veľmi intenzívnom zážitku, ktorý vo mne stále rezonuje, som to pochopila. Pristihla som sa, že tej dvojici takmer závidím. Lásku, pohodu, dobrý pocit z vedomia, že ten druhý je blízko, že sa možno o neho kedykoľvek oprieť.
Pri vystupovaní z autobusu som cítila, že jeden lúčik z tohto krásneho ľudského slniečka zohrial aj moje srdce.
