- Dnes som mala hrozný deň. Stratila som peňaženku s hotovosťou a s dokladmi. Tá hotovosť, to bolo všetko čo som mala do pätnásteho, do výplaty. Budem si musieť požičať. Navyše ma čaká vybavovanie dokladov, je mi do plaču... -
Takto zneli slová z mailu, ktorý včera zaparkoval v mojej schránke. Aj na mňa z tých písmenok prešiel zúfalý pocit, ktorý sa z nich tlačil. Okamžite som reagovala a snažila som sa kamošku ukľudniť v duchu otrepanej fráze (ozaj fráze?), že viem, že to je vrcholne nepríjemné, ale nech to berie tak, že sa môžu stať aj horšie veci. Je zaujímavé, že keď sa stane niečo nepríjemné, zvykneme sa naozaj utešovať tým, že sa mohlo stať aj čosi horšie a tak sa snažíme náš problém trochu odľahčiť.
- Vieš si spomenúť, kde si ju mohla stratiť? Neskúsiš ešte po nej pátrať? Nehádž ešte flintu do žita, stále existuje skulinka nádeje, že sa nájde.- Snažila som sa byť optimistická, dúfajúc, že na oplátku ten optimizmus zavanie až k nej.
Spomenula som si na nedávne, výnimočne príjemné, správy z médií, keď v dvoch prípadoch nálezcovia ohlásili nález 500 Eur. V jej prípade išlo o výrazne nižšiu sumu a jej doklady pre normálneho človeka nemali žiadnu cenu. Čo malo akú takú cenu, bola banková karta, no tú dala okamžite zablokovať. Z celého srdca som jej priala, aby mala také šťastie, ako tí, ktorým sa stratená bankovka do peňaženky vrátila.
Odpoveď mi prišla obratom. Nadobudla presvedčenie, že peňaženka jej vypadla v dopravnom prostriedku (v meste funguje súkromná prepravná služba mikrobusmi), keď sa zohýnala k malému synovi a viazala mu šnúrku na topánke. V zápätí na zastávke vystúpili. Vypátrala daný automobil, no šofér o ničom nevedel. Bolo jej jasné, že kto peňaženku našiel, nechal si ju u seba. Toto poznanie jej stačilo k tomu, aby aj posledné zrnko nádeje prepadlo jej deravou vierou v šťastný koniec.
Ale... pán, ktorý peňaženku našiel si ju naozaj odniesol so sebou. Doma si prezrel jej obsah, našiel vizitku a tak volal kamoške do práce. Nakoľko kamarátka robí v oblasti služieb, kolegyniam v práci nebolo nič čudné, že jej niekto volá. Ona však už bola doma a na základe vlastných pravidiel ich kolektívu, nedali pánovi jej súkromné číslo. Pýtali si kontakt na neho, s tým, že ho kolegynke odovzdajú a že sa ozve ona. Naozaj jej volali, odovzdali kontakt, no ona v tom svojom nepríjemnom rozpoložení mu nevenovala pozornosť. Na pár hodín naň úplne zabudla.
Prišiel večer a ona si zrazu spomenula na nevybavený telefonát. Zavolala. Iste už tušíte, kto sa ozval na druhej strane! Poctivý nálezca! Trápila sa celé hodiny a číslo "svojej peňaženky" mala pred sebou... Na porazenie.
Okamžite sadla do auta a vyštartovala na adresu, ktorú jej dotyčný pán nadiktoval. O chvíľu už bola doma a informovala ma celá šťastná, že peňaženku s kompletným obsahom drží v ruke. Všetky útrapy dňa sa rozplynuli ako mračná po búrke.
**********************
Hoci som bola len pozorovateľ celej udalosti, tento kamoškin zážitok vlial aj do môjho srdca dobrý pocit. Hrialo ma vedomie, že stále medzi nami žijú ľudia, že stále sa medzi ľuďmi nájde "človek". Totiž to, čo by malo byť samozrejmosťou, je v dnešnej dobe už vzácnosťou a preto ma takýto skutok vždy príjemne prekvapí. Stretávam sa skôr s inými scenármi...
Kamarátka vo svojom pocite vďaky nelenila, napísala okamžite do redakcie regionálnych novín prosbu, aby v ich najbližšom vydaní uverejnili jej poďakovanie poctivému nálezcovi.
Je potešujúce, že aj takto môže skončiť "poviedka" o jednej stratenej peňaženke. Také šťastie prajem všetkým, ktorých nebodaj niečo podobné postretne...
A ešte čosi, noste v peňaženke vylisovaný štvorlístok, ako moja kamoška. Ktovie, či práve on jej to šťastíčko nepriniesol...
