
Od začiatku septembra vyvíja Liga za duševné zdravie mediálnu kampaň, ktorá vrcholí 12.-14. októbra v uliciach slovenských miest, verejnou zbierkou pod názvom "Dni nezábudiek". Kúpou tohto skromného kvietku sa dá prispieť na ušľachtilú vec, podporiť ľudí s duševnou poruchou. Prispieť môžu aj tí, ktorým sa nechce von do daždivého počasia, z pohodlia svojich domovov môžu zaslať darcovskú smsku. Je na každom z nás, či sa pripojíme.
Ch. Džibrán: " Duša je väčšia než priestor,
presahuje čas, je hlbšia než oceán
a siaha vyššie než hviezdy"...
Súhlasím. Duša je však aj najzraniteľnejšou časťou nášho tela. Tak, ako vie byť silná, vie byť aj krehká ako tenučký ľad na práve zamŕzajúcej mláke. Niekedy stačí do nej štuchnúť a je po celistvosti. Dosť dlho trvá, kým sa prasklina zacelí. Nie vždy to zvládne sama. Stane sa, že duša načisto vypadne z harmónie svojich pochodov a ochorie.
Nie je to však vírus, čo to spôsobí. Je to niečo omnoho väčšie, nebezpečnejšie aj zradnejšie. Chorú dušu nevyliečime tým, že pár dní strávime v posteli s hrnčekom medového čaju, hltaním vitamínov a aspirínu. Chorá duša sa hojí ťažko a nezriedka potrebuje pomoc zvonku, potrebuje odbornú pomoc a prinúti k zaklopaniu na dvere pschychologickej či psychiatrickej ambulancie.
Svet, v ktorom žijeme prináša veľa dôvodov na nezvládnutie situácie jednotlivcom. Mnoho ľudí je bez práce, bez dostatku finančných prostriedkov, nezvláda spoločenskú ani sociálnu klímu, panuje šikana, nevera, choroby, obavy, pocit zlyhania, stres.... Koktail duševnej choroby býva často namiešaný z celej škály negatívnych ingrediencií, ktoré už pretiekli okraj pohára. Depresie, úzkosti sa dostávajú čoraz viac do zdravotných kariet jednotlivcov. Pribúda receptov vypísaných na antidepresíva.
Nie je ľahké odhodlať sa k návšteve odbornej ambulancie. Rokmi si psychiatria vyslúžila dehonestujúce pomenovanie - "cvokáreň" a hlboko sa tak vpísala do našich podvedomí. Nik si nechce dať predsa na čelo vizitku - cvok. Na šťastie, vďaka osvete, vďaka existencii už spomínanej Ligy za duševné zdravie, vďaka akciám, ktoré poriada, vďaka rôznym programom venovaným práve ľudskej psychike si ľudia čoraz viac uvedomujú, že aj psychická choroba je choroba, ako každá iná, a že ju treba liečiť.
Asi je dosť ťažké odhadnúť, kedy človek odbornú pomoc potrebuje, kedy už nejde iba o bežný smútok, zlú náladu, kedy už ide o stav depresie. Vtedy môže pomôcť aj okolie, rodina, priatelia. Mali by sme si uvedomiť, že o negatívnych pocitoch treba hovoriť. Kto zostáva vo svojich strachoch, úzkosti, nepokoji a žiali sám, ten sa len ťažko znovu vyškriabe na rebrík optimizmu. Priečky na rebríku smerujúcemu k duševnej pohode sa často zdajú nezdolateľnými.
Takto postihnutí ľudia svoje pocity často zbytočne potláčajú. Tadiaľ však cesta k náprave nevedie. To spôsobí, že negatívne pocity začnú tlieť a raz aj tak vybuchnú. Často je výbuch skratový a vedie k dobrovoľnému odchodu na druhý svet.
Šťastie má ten, kto sa má komu vyrozprávať, kto má nablízku pozorné ucho, ktoré vypočuje, poradí, poteší, pohladí, objíme. Títo "šťastlivci" majú väčšiu šancu na návrat do koľají bežného života. Šancu majú samozrejme aj tí, čo sú odkázaní iba na pozorné ucho odborníka. Aj cudzí človek vypočuje, poradí. Naordinuje potrebný liek, ktorý mozgu rozkáže premýšľať ináč. Umožní pridať do obrazu čierneho sveta farby a vyvedie chorého z tunela depresie, úzkosti. Niekedy to síce nie je jednoduché, ale šanca tu vždy je. Záleží na každom z nás, či chceme vyzdravieť, alebo či sa chceme utápať v depresívnych náladách, v bezmocnom stave plačúcej duše. Dajme duši možnosť, aby si mohla utrieť slzy, dajme jej možnosť znovu sa tešiť hoci aj z tých bežných dní, doprajme jej úsmev. Nebuďme slepí voči smutným tváram našich drahých, či známych. Pomôžme im, ako najlepšie vieme. Umožnime im, aby vypovedali svoje myšlienky. Už to, že sa dostanú von im vezme ich ničivú a nebezpečnú silu. Prejavme im lásku, tú mocnú barličku, na ceste späť. Neotáčajme sa im chrbtom, nenechajme sa odradiť pri prvom odmietnutí. Pomôžme im zložiť z očí tmavé okuliare.
Nikdy nevieme, kedy to budeme potrebovať my. Často nám život hodí pod nohy kartu, ktorú by sme si dobrovoľne nikdy nevytiahli. Je na nás ako sa s ňou vysporiadame. Ak aj padneme na dno, berme to ako výzvu, máme sa predsa konečne od čoho odraziť !
Kúpime si ten modrý symbol zdravej duše? Alebo pošleme smsku?
(na skrátené číslo 833 v hodnote 1 euro zo siete Orange aj T- Mobile)
PS:
odporúčam navštíviť www.dusevnezdravie.sk a venovať chvíľočku "Desateru duševného zdravia". Myslím, že má čo povedať každému z nás. Prevencia zohráva dôležitú úlohu aj v tejto oblasti.