Sopky nevybuchujú - na šťastie - každý deň a tak sa priznám, že som správy o tej islandskej, počúvala a počúvam so záujmom. Táto sopka, doteraz svetu až tak nie moc známa, krkolomného mena Eyjafjallajokull, čupí pod islandským ľadovcom. Od Reykjavíku je vzdialená približne 150 km. Ozaj, práve dnes som počula v správach v súvislosti s týmto mestom, že aj meteorológovia prekvapene sledujú tamojšie dnešné slnečné počasie. Ale vrátim sa k sopke, ktorá posledne soptila začiatkom 19.storočia a vydržala spať svoj sopečný sen až doteraz. V marci tohto roku sa začala prebúdzať a dala na známosť časť svojej sily. V tom čase sa stala atrakciou a jej prebudenie chodilo obzerať množstvo zvedavcov. Nik však netušil, že o pár týžňov vybuchne v plnej sile.
Som rada, že nedošlo k stratám na životoch. Zachytila som, že včas evakuovali asi 700 ľudí. Čo som však vôbec netušila, je fakt, ako sopka toľké kilometre vzdialená, ovplyvní kus sveta, včítane Európy. Priznám sa, že som nikdy neuvažovala tým smerom, že čo všetko môže spôsobiť sopka oblastiam, ktoré sú od nej tak ďaleko.
Teraz už viem. Veď výbuch prilepil tisíce lietadiel k zemi a nedovolí im vzlietnuť. Sopka dala nebu prázdniny a desiatkam tisícom potencionálnych pasažierov skomplikovala život. Dala a dáva zarobiť dopravným spoločnostiam, ktoré vsadili na dopravné prostriedky s kolesami, či už po ceste, či po železničnej trati.
Sú rôzne prognózy, dokedy budú lietadlá parkovať na zemi. Niektorí odborníci sa vyjadrujú, že ak bude sopka takto intenzívne vystrájať dlhšie, tak môže ovplyviť letovú situáciu aj na pol roka. Tak to by už bola naozaj sila! Zatiaľ chrlí pár dní a čo všetko už jej prachový oblak ovplyvnil...
Opäť raz príroda ukázala svoju moc. Opäť raz nám, malým človiečikom, pohrozila prstom, aby sme si uvedomili, akí drobulinkí a nemohúci sme pred jej silou. Ľudstvo už dokáže kadečo, pokrok v každej oblasti beží svojim osvedčeným tempom ale aj ten má svoje hranice. Pred múrom pani Prírody zväčša zostane nemo stáť so založenými rukami. Jednoducho na túto dámu ešte nedorástol.
Táto myšlienka sa v posledné dni plazí mojou mysľou. Akosi ma núti uvedomiť si, akí sme - my ľudkovia -pred jej kráľovstvom bezmocní. Živly prírody sme sa nenaučili zvládať, ovplyvňovať a asi sa nám to ani nepodarí. Čosi áno, ale je to len zrnko v kope piesku. Pred pani Prírodou a jej zbraňami - živlami, sme takmer nemohúcni. Napriek tomu, že si túto skutočnosť uvedomuje takmer každý človek, napriek tomu máme stále odvahu, silu a drzosť zasahovať necitlivo do prírody. Ničíme, zamorujeme, devastujeme, hubíme...
Činnosť sopky asi človek ničím neovplyvní, ale v mnohom, keby chcel, tak môže byť pani Prírode v jej diele nápomocný. Zložme konečne masky Kazisveta a začnime sa správať k prírode tak, ako očakávame od nej, aby sa ona správala k nám. Príroda nám naše prehrešky zväčša nedá hned pocítiť, nerada sa mstí, no keď ju už rozhneváme, tak nám to potom zväčša jednorázovo spočíta...Plakať potom nad rozliatym mliekom je neskoro a zbytočné. Naučme sa rešpektovať prírodu a ona bude rešpektovať nás! Musíme si konečne uvedomiť, že bez nej tu nebudeme ani my...
Foto: islandská sopka, zdroj internet
