Stretla som vari šesť chlpáčov, pobehujúcich okolo svojich páničkov. Nejedného som videla "v akcii". Naopak v neakcii som videla jeho majiteľa. Majiteľ zastal, počkal, kým psíča nevykoná svoj úkon a bez mihnutia oka pokračuje v rannej jazde sídliskom.
Nečudo, že sídlisková zeleň je plná psích pozdravov. Chovanie psíkov v panelákových domácnostiach sa stalo bežným javom a domáci miláčikovia si čoraz viac musia zvykať na panelákové steny. Ani neviem odhadnúť koľko psíkov má trvalú adresu na našom sídlisku. Zmeska je to poriadna. Od vlčiakov, dobermana, pražského krysaříka, retrivera, pudla... Ani neviem všetkých pomenovať. Jednoznačne však vedie yorkshirský teriér.
Zrazu, keď som už mala môj cieľ pred nosom, mi cestu skrížilo copaté asi desaťročné dievčatko, vedúc na vodíku yorkshira s mašličkou na hlave. Môj pohľad spočinul samovoľne na psíkovi, neskôr som lenivo posunula pohľad vyššie aj na dievčinku. V ruke držala mikroténový sáčok, prezradím, že prázdny nebol,cha. Takmer šok pre mňa, taký pozitívny!
Normálne ma to prekvapilo a vlastne aj potešilo. Videla som toľkých dospelých sprievodcov psíkov a takúto pomôcku nemal nik. Zrazu stretnem dieťa, od ktorého by som to vôbec nečakala a zrazu... sáčok!
Naozaj chvályhodné. Toto dievčatko môže ísť príkladom celému sídliku, ba možno dokonca aj mestu. Svitá nádej, že až ďaľšia generácia sa chopí tejto povinnosti, že súčasní dospeláci to za samozrejmosť prijať nedokážu? Neviem... Tiež neviem, či k tomu viedli dievčatko rodičia, či tak robí len zo svojej vôle. To je vlastne jedno. Ak ho k tomu vedú rodičia, tak im posielam moju virtuálnu vďaku. Ak to robí samé od seba má môj úprimný obdiv.
Keby sa tento jednoduchý úkon stal samozrejmosťou všetkých majiteľov štvornohých miláčikov, tak by sme nemali sídlisko plné ich nútených pozdravov, deti by sa mohli bez obáv hrať v piesku a človek by sa nebál prechádzajúc trávou, že skočí do čohosi "voňavého". Samozrejme, netreba podceňovať aj hygienické riziko.
Stačí tak málo! Len ja mám pocit, že pre niekoho je to asi tak veľa! Väčšina to berie tak, že sú predsa "vonku" tak čo? To, že to nie je ich vlastný dvor, na to akosi zabúdajú. O neohladuplnosti psíčkárov by sa toho dalo napísať omnoho viac. Smola je, že tí chlpáči za nič nemôžu a často sa pre tie hovienkovské pozdravy nadáva práve na nich!
Podľa štatistických údajov na každých 10-12 ľudí pripadá jeden psík. Produkcia exkrementov dosahuje závratné číslo - niekoľko tisíc ton. Psie exkrementy patria do kategórie nebezpečného odpadu. Asi aj máloktorí psíčkar si to uvedomuje. Zabúdajú (alebo len nechcú vedieť?), že exkrementy sú hrozbou parazitárneho, bakteriálneho alebo vírusového ochorenia. Neberú na vedomie hrozbu takých chorôb ako je salmonelóza, giardióza, tokoxaróza či pásomnica psia... Kontakt s exkrementom je zvlášť nebezpečný pre malé deti a starších ľudí.
Myslím, že prstom možno ukázať aj na mesto. O psích exkrementoch sa síce hovorí, pretriasa sa nedisciplinovanosť ich majiteľov, ale akokoľvek sa snažím spomenúť si, nikde som zatiaľ zbernú nádobu na tento druh odpadu nevidela... (kde končia poplatky za psov?)
Všetko je o ľuďoch, aj v tomto prípade to tak je, hoci mnohých zvádza presunúť svoje "no! no! no!" na tie nemé tváre, ktoré sú v tom ozaj nevinne. Škoda, že ich majitelia (česť výnimkám) poňali "venčenie" ako výzdobu verejného priestranstva podpismi ich štvornohého priateľa.
Ináč, úžasný pohľad na tieto pozdravy je v zime.... v bielom sniežiku. Teraz v lete, čo sa týka len vizuálnej stránky, tak tráva dokáže tieto "tajomstvá" dostatočne ukryť, ale to je všetko...
foto: zdroj internet
ospravedlňujem sa za nespisovný výraz- sáčok, ale nemôžem si pomôcť, v mojom slovníku sa nachádza
