Mala som sen. Nič zvláštne, vari každý v noci sníva. Ja som však mala taký rozprávkový sen.
Bola som policajtkou, takou tou "dopraváčkou" a bola som v službe aj s kolegom Karolom. Merali sme rýchlosť. Počet zastavených áut sa stále zvyšoval. Neviem, čo to bol za deň, všetci sa niekde ponáhľali. Zastavili sme aj obrovské naleštené auto, so zlovestne vyzerajúcimi nepriehľadnými sklami. Mala som zvláštny pocit, keď som pristupovala k pomaly sa sťahujúcemu okienku na strane vodiča. " Dobrý deň, pane, uvedomujete si, že ste prekročili rýchlosť? Vaše doklady, prosím", vypadlo zo mňa a hlas sa zvýšil o oktávu, keď som zočila tvár vodiča. Bol to starý, robustný pán, šedivý, s dlhými do copu zviazanými vlasmi, elegantne oblečený a pohľadom, ktorým videl snáď aj do mojej duše. Neisto, s pocitom, že sa zosypem na zem, prijala som požadované doklady. Zvedavo hľadím na meno - Čas. Nič iné tam nestálo, ani krstné meno, ani titul, ani dátum narodenia, aj kolónka adresy bola prázdna. Zľakla som sa, zrazu sa mi z dohľadu stratil aj Karol a ja som tam stála sama s nohami ťažkými ako olovo. Pochopila som , koho som zastavila. V zlomku sekundy mi začalo dochádzať, čo všetko spôsobil tento pán v mojom živote, čo spôsobil svojou rýchlou jazdou, prečo som tak rýchlo musela opustiť mladosť , prečo tak rýchlo vyrástla moja dcéra, prečo tak rýchlo zostarol môj starý otec....Zároveň som si uvedomila, že na mieste je aj vďaka, lebo je to práve on, kto často vylieči moje trápenia. Veď nie nadarmo sa hovorí, že "Čas" je najlepší lekár. Mala som chuť odobrať mu vodičák, aby bol nútený znížiť rýchlosť, aby čas začal plynúť pomalšie, aby sme nemuseli stále vnímať len pondelok, piatok, Veľkú noc, Vianoce, aby sme si dlhšie mohli vychutnať leto, krásnu mesačnú noc, či dovolenku pri mori.... Nezvládla som to. Prišlo mi na rozum banské nešťastie z posledných dní, aký smútok a žiaľ ničí všetkých pozostalých, došlo mi, že len tento pán im pomôže rany zahojiť, práve tým, že ich bude od tragickej udalosti na svojich krídlach milostivo posúvať ďalej. Asi to tak má byť, všetko má svoju bielu aj čiernu stránku. Viem, že pán Čas je spravodlivý. Neuprednostňuje nikoho, každému venuje 60 minút v hodine, 24 hodín v dni, 365 dni v roku. Je len na nás, či sa staneme jeho otrokom, či ho prijmeme ako nástroj alebo výhovorku...
Ani v sne som čas nezastavila. Nebolo to ani možné, v aute chýbala brzda... Dotyčnému pánovi som neudelila ani len pokutu, veď načo? Aj tak si pôjde ďalej svojou vlastnou rýchlosťou , kašle na pravidlá a je mu jedno, či sa mi to páči alebo nie....
