"Ako ju poznám, nikdy nebola šťastná", hovorí pani po šesťdesiatke svojej rovesníčke. "Vždy sa na všetko sťažovala, frfľala, nič ju nedokázalo naladiť pozitívne, vždy videla všetko v tmavých farbách, všade vyhľadávala chyby, nikoho nepochválila".
"Asi máš pravdu, Irča, hoci, ja som si to veru až tak nevšímala. Poznám ju sotva tri roky a nestretávame sa až tak často". Pani sa zamyslela, v rozhovore zostalo zrazu ticho...
"Mne vravela, že sa na ňu všetci vykašľali, že ostala úplne sama".
"To mi ani nehovor! Vykašľali? A nepovedala Ti aj prečo? Iste mala na mysli aj mňa. Koľkokrát sme ju volali na rôzne akcie, posedenia, turistické výlety do prírody, kultúrne podujatia dôchodcov... a nič. Vždy mala poruke adekvátnu výhovorku a nikdy nikde neprišla. Jasné, že sme sa časom na ňu vykašľali, ak už mám teda použiť jej slovník. Prestalo nás baviť stále ju prehovárať, keď sme vopred vedeli, že si nedá povedať".
"Hm, vidíš, tak z tejto stránky to ja nepoznám. Poznám len jej verziu, jej pocity ukrivdenia a rozčarovania nad celým svetom. Dokonca mi jej bolo ľúto."
Znovu rozhovor uviazol, asi každá zo žien si dávala informácie do svojich "priečinkov" a potrebovali na to chvíľu ticha.
"Sama sa rozhodla", povedala zrazu jedna z nich dosť nahlas. Už som bola s Benym od týchto žien vzdialená pár metrov, no túto vetu som počula jasne. Rozprávali sa ešte ďalej, ale už som nebola náhodným svedkom ich slov...
"Sama sa rozhodla"...
Uvedomila som si, že zvyšok našej jarnej prechádzky akosi často počujem v hlave tieto slová. Nútia ma premýšľať. "Sama sa rozhodla"... "Sama"...
Veru, tak nejako to je...
"Brány svojho väzenia si nesieme každý v sebe". (J.P. Sartre)
