Nie je predsa tajomstvom, že Tatry sa stali pred pár rokmi neúnosne drahou destináciou. Máloktorá slovenská rodina si mohla dovoliť vyraziť na lyžovačku a využiť pritom aj ubytovanie so stravou. Za tie peniaze, čo by ich stál ten "špás" môžu v lete k moru. Každý si rozmyslí. Tatry spoliehali na Ukrajincov... na klientelu zo zahraničia. Ich nádeje sa rozplynuli. Klient sa stal rozumne a ekonomicky zmýšľajúcim. Za svoje peniaze očakáva adekvátnu kvalitu. Zvažuje možnosti. Lepší vyhráva. Tatranci plačú a lamentujú. Nevedia sa vyrovnať s tým, akým ruchom to žije v poľských Tatrách. Tam sa nevyhovárajú na krízu, v podstate si ju ani neuvedomujú.
Médiá ukazujú ich svahy, nakuknú do ich ponuky, oslovujú lyžiarov. Netaja sa spokojnosťou. Chvália ceny, oceňujú kvalitu a rozmanitosť služieb.
Škoda, že Tatranci zabudli, že doba sa mení. Klientela sa mení, jej nároky stúpajú. Škoda, že pred pár rokmi vybudovali Tatrám imidž drahých , pritom často deravých služieb. Keď si uvedomili, že klientela od nich odchádza, že ani skalní sa nevracajú, tak pochopili. Zrazu mohli ceny klesať, či už ubytovania, či stravy. Snažili sa rýchlo poskytnúť nejakú nadštandardnú službu, upozorňovať na zľavy. Neskoro, neskoro! Keby sa dokázali vzdať vízie obrovských ziskov za jednu sezónu, mohli mať z dlhodobého hľadiska o príjmy postarané. Ono sa zvykne hovoriť, že komu nestačí málo, viac nie je hoden. Ukázalo sa, že o platí aj v turistickom ruchu.
Klient si našiel náhradu a je spokojný. Myslím, že bude dlhšie trvať, kým naše Tatry znova stúpnu na atraktivite. Žiaľ, ich samotná krása im v tom moc nepomôže. Imidž je nálepka, imidž predáva. Imidž a povesť sa v povedomí ľudí mení len ťažko. Stratená dôvera sa získava len pomaly a niekedy vôbec.
Keby sme boli viac skromní a pochopili , že nestačí len zvyšovať ceny ale aj kvalitu, tak by sa Tatry iste aj túto sezónu tešili väčšej obľube. Na tomto všetkom sa samozrejme podpisuje aj samotná pani Príroda, ktorá tiež asi zaspala na vavrínoch. Priznať môžeme aj závan všadespomínajúcej sa krízy. Nedostatok snehu, dražoba a resty v ponuke namiešali kokteil zimnej sezóny rokov 2009/2010.
Šanca stále je, no treba sa jej bezodkladne chopiť a trochu sa poobzerať aj u susedov. Na druhej strane, možno Tatry, ako také, sú spokojné. Menej návštevníkov, menej zásahov do ich čarokrásnej prírody.
Cestovný ruch je však neoddeliteľnou súčasťou príjmov každej krajiny, alebo teda aspoň tej, ktorá má aspoň čosi k ponúknutiu. Naše malé Slovensko má v talóne toho veľa. Len treba princa, ktorý by ho navštívil a ako šípkovú Ruženku zobudil. Radšej neskoro ako nikdy! Držme mu (si) palce.
