Na sídlisku žijem od jeho plienok. Pamätám si, ako sa dokončovali paneláky, ako sa postupne odovzdávali nájomníkom, ako sa sadili prvé stromy. Na moju radosť prevažná väčšina stromov sú javory. Celé roky sledujem ich rast, ich krásu. Kochám sa ich jarnou zeleňou, milujem ich krásnu jesennú farebnosť, v zime hľadím na konáre odpočívajúce pod snehovou prikrývkou, ľutujem ich, keď ich bičuje dážď a kmáše neskrotný vietor. Jednoducho žijem s nimi.
Sú neodmysliteľnou súčasťou môjho sveta. Vyjdem na balkón a hľadím na ich krásu. Hneď pri paneláku ich stojí niekoľko. Keď na ne hľadím, takmer zabúdam, že som sídliskový človiečik...
Teda, až dodnes. Ten kvílivý zvuk, ktorý sa nesie sídliskom, je totiž motorová píla, ktorú na striedačku obsluhujú dvaja mladíci. Neverím vlastným očiam. Oni spiľujú moje javory! Chytila ma panika, obliekla som sa, založila Benymu postroj a letela som s foťákom von.
"Dobrý deň, mladí muži", oslovila som chalanov slušne, pretože, ako som sa blížila k nim, zložili pílu.
"Prosím vás, nepovedzte mi, že idete spíliť vštetky tieto stromy", s akosi vysoko posadeným hlasom som sa opýtala. "Ja neverím vlastným očiam, čo sa to tu deje. To robíte za akým účelom, kto vám takúto nezmyselnú činnosť prikázal?"
Odpoveď prišla okamžite. "Pani, my si robíme len svoju prácu, už tu bola aj mestká polícia. Robíme to na príkaz Mestského úradu. Bude sa tu stavať parkovisko". To mi už naozaj padla sánka a slová viazli v hrdle.
Museli by ste tu byť, milí čitatelia. Sídlisko susedí s iným sídliskom tak, že ich delí pole. Pole, ktoré nik nevyužíva, ktoré je len domovom myší a odpadkov. Nedávno nám na sídlisku postavili Kaufland. Nalepili ho tesne k bytovke na sídlisku. Pole zostalo prázdne. Teraz niekomu vadí pár javorov, lebo práve tam, podotýkam na nezmyselnom mieste, ide stavať parkovisko... Naozaj nenachádzam tie správne slová, ako by som svoje rozhorčenie dala najavo. Ľudia pozerajú z balkónov, niektorí sa pristavujú ako ja, debatujú medzi sebou a krútia hlavami.
Toľko voľného priestoru, niekoľko možností, ale pán Niekto sa rozhodne zničiť vzácnu zeleň a práve jej výsostné miesto sa rozhodne prideliť autám.
Áno, uvedomujem si, dobre viem, že problém s parkovaním stále narastá. Staré sídlisko, pri svojom zrode netušilo, že áut bude tak pribúdať, že pôvodné parkoviská kapacitne nebudú stačiť. Je pravdou, že autá parkujú kadekde, často na chodníkoch. Ale to neznamená, že parkovisko sa musí postaviť práve tam, kde roky rastú krásne stromy, ktoré sú neodmysliteľným koloritom sídliska...
Naozaj si zapchávam uši, plačem. Práve sme sa z prechádzky s Benym vracali domov, keď s rachotom lámajúceho sa dreva jeden z tých krásavcov padol na zem. Bola som rada, že mám na očiach slnečné okuliare. Rozplakala som sa. Nech sa vám zdám akokoľvek nenormálna, ja sa za svoje slzy nehanbím.
Viem, že mi to už nepomôže, ani tým úbohým stromom, ale chystám sa "poďakovať" Mestskému úradu, chystám sa poďakovať pánu primátorovi... za ich úžasné rozhodnutie.
Deň začínal tak krásne. Slniečko svieti, človek má hneď lepšiu náladu. Tá moja, sa však v sekunde zmenila na smútok, nemohúcnosť, zlosť...
Ak si takto budeme vážiť zeleň, tak nás naozaj čakajú len betónové sídliská a parkoviská... Prepáčte, viac nemám slov.
PS: Práve včera som tie stromy obdivovala, práve včera som napísala veršíky o javoroch. A dnes sa nemohúcne prizerám, ako im pán Niekto vypísal úmrtný list. Za svoje slzy sa ozaj nehanbím...
PS2: doplnené 2.11.2010
Tie krásne javory padli kvôli parkovisku o veľkosti pre max. 4-5 áut. Keď som sa pýtala na mestskom úrade, kto dal taký nezmyselný príkaz k výrubu stromov, tak som sa dozvedela, že páni poslanci nášho sídliska. Je mi jasné, že to parkovisko si dali urobiť pre seba. Nikdy nepochopím, prečo museli tie stromy padnúť pre takéto nezmyselné parkovisko. Porieši parkovanie niekoľkým poslancom a sídlisko prišlo o krásne javory... Takýchto poslancov viac voliť nebudem.
