Túto nedeľu sa konal halový turnaj v Dunajskej strede. Zápasilo medzi sebou sedem mužstiev. Bol to zápas plný chlapčenskej energie, mladí futbalisti dávali zo seba to najlepšie. Fanúšikovia hráčske tímy podporovali a atmosféra zápasu bola nabitá športovým duchom. Došlo k vyhodnoteniu. Prvé miesto si odniesli chlapci z Nitry, druhé bolo "mužstvo" Petržalky s Tomáškom v bráne, tretie miesto si obhájila Dunajská Streda. Tak ako to býva pri zápasoch, v závere turnaja sa hráči navzájom lúčili podaním si rúk, aby si tak v športovom duchu poďakovali za hru. Tomáš podával ruku chlapcovi - brankárovi z tímu Dunajskej Stredy. Chlapec však zjavne postrádajúc športového ducha, slušnú výchovu a kamarátsky prístup, namiesto podanej ruky celou silou vrazil zaťatú päsť Tomáškovi do brucha. Rana to bola nečakaná, silná a synovcovi vyrazila dych a spadol vystrašený na zem, márne lapajúc po dychu. Ľudia, čo to zaregistrovali začali pískať, nesúhlasne kričať... Brat sa ihneď rozbehol ratovať syna. Po pár minútach, keď sa Tomáš pozviechal, jeden pán brata nasmeroval na otca toho spratka. Ako by urobil každý otec, aj brat sa za ním vybral a chcel ho upozorniť na surové správanie jeho potomka. Tatko zjavne pyšný na "hrdinský čin" svojho syna sa na brata len vyzývavo usmieval a tváril sa nechápavo, o čo mu ide, veď že sa nič nestalo. Samozrejme, že to skončilo hádkou. Pán stál na strane svojho syna. Ospravedlnenie, resp. pokarhanie Kevina (tak sa volal malý útočník) sa nekonalo.
Keď mi toto brat do telefónu porozprával, ostalo mi smutno. Nešlo mi do hlavy, aké sú dnešné deti agresívne. Má deväť rokov a bez mihnutia oka namiesto férového podania ruky zaútočí zákerne na rovesníka - súpera, preto, že bol o čosi lepší.
V športe pribúda čoraz viac násilia, či už na ihriskách, či v hľadiskách. Nepáči sa mi to, k športu to predsa nepatrí! Doráža ma, udivuje, ba až desí, že tieto spôsoby neukáznených dospelákov sa už dostávajú aj medzi deti. Čo vyrastie z týchto malých športovcov, ktorí už v tomto veku prijímajú prehru s prejavom násilia a zákernosti? Čo vyrastie z chlapca, ktorý takto reaguje už ako sopliak? Pritom okolo neho plno hráčov, plno divákov, medzi ktorými sedí aj jeho otec... Ten asi polienka do jeho správnej výchovy zjavne neprikladá. Ak bude chalan v športe pokračovať, tak ako bude reagovať na podobné situácie v dospelom veku? Bude mať v trenírkach ukrytý revolver?
Iróniou je, že tento zúrivý dunajskostredský hráč bol v závere turnaja ocenený ako najlepší brankár turnaja. Keby som bola usporiadateľom, tak by som mu tú cenu za nešportové správanie neodovzdala. Považujem za nesprávne, že to bolo prehliadnuté.
Z turnaja, aj po peknom umiestnení, odchádzal Tomáško smutný. Je to citlivý chlapec, ktorý takýto útok predýchaval len ťažko. Cítil krivdu a nechápal... Doma aj vo futbalovej škole ho učia inému správaniu. Učia ho aj prehrávať, vštepujú do neho pravidlá fair-play.
Vedel, že neurobil nič zlé. Podal ruku a čo sa mu ušlo... Myslím, že tento nepríjemný, neférový , bolestivý zážitok mu bude nadlho kaziť jeho futbalovú radosť a na tento zápas nebude spomínať nikdy rád. Stopa krivdy bude iste hlboká a bude potrebovať dlhý čas, aby zapadla prachom. Ak vôbec...
Z ihriska odchádzal aj druhý chlapec, zaiste s pocitom hrdinstva a víťazstva, predpokladám, podporený svojim ľahkovážnym otcom.
