Včera som si, hoci veľmi nerada, musela uvedomiť, že od maturitnej skúšky (vtedy sme jej hovorili že, že ide o pašovanie bláznov cez hranicu múdrosti), prešli tri desaťročia. Od definitívneho zavretia brány na našej škole sme sa stretli po štvrtý krát. Tentokrát to nebolo v meste, kde sme drali lavice, ale v meste, v ktorom žije niekoľko bývalých spolužiakov, ktorí vec chytili do svojich rúk a pustili sa do organizovania "stretávky".
Dlho som váhala, či zasadnem s mojimi bývalými za slávnostný stôl. Stále nie som po operácii celkom fit a cesta autom mi neprospieva, ako aj sedenie na stoličke. Svoju účasť som napevno nenahlásila, organizátori vedeli o dôvode mojej prípadnej neúčasti. Dohodli sme sa, že sa rozhodnem v daný deň, podľa situácie. Od rána som cítila jemnú nervozitu. Pripadala som si tak trochu ako nevesta pred vydajom. Okolo druhej som však už cítila v každej svojej bunke taký magnet, že som prehlásila manželovi, môjmu láskavému taxikárovi, že vari pôjdem(e). Vyslovila som to a v ten moment som znervóznela ešte viac. Čo teraz rýchlo so sebou? Ako sa počlovečiť, čo na seba...? Dámy ma iste pochopia, páni sa ironicky pousmejú.
Skriňa predsa čosi vydala zo svojich útrob, tvár v zrkadle som namaľovala, vlasy "načančala" do akéhosi účesu, zahalila som sa do oblaku Esteé Lauder a kriticky pozrela na svoje dielo. Hm, bolo to o čosi lepšie, ako keď som na seba hľadela v nemocnici po operácii, ale bolo by čo opravovať. Vedela som však, že botox už nestíham, laser tiež nie, kaderníčka už tiež do úvahy neprichádzala, schudnúť za tri hodiny, keď sa mi to nedarí tri mesiace...to som tiež zavrhla. Takže mi neostávalo nič iné, len sa skamarátiť (uf, to je až silné slovo) s tým, čo som v tom zrkadle videla. Pokúsila som sa úsmev a povedala som si: "Urobila si čo sa dalo, snaha sa cení, musíš sa s výsledkom zmieriť". A tak som vliezla do auta a vydala sa v jemnej eufórii za mojimi spolužiakmi.
Stretko sa konalo v malom útulnom penzióne na okraji Žiliny. Keď som vystupovala z auta, oproti mne kráčal muž v obleku. Usmiaty od ucha k uchu. Práve ten úsmev ho prezradil. Z blonďáčika sa stal jemne prešedivený muž, ošľahaný životom. Vybozkávali sme sa, vystískali. Manžel ma "uviedol" a potom sa vybral po svojich, nejako zabiť čas, s tým, že si po dvoch hodinách po mňa príde. Rozlúčili sme sa a ja som sa zrazu čudovala, kto to bol ten pán, čo ma tam priviezol, cha. Ako šibnutím prútika som zhodila zo svojho chrbáta tri krížiky a rútila som sa medzi tlupu spolužiačok a spolužiakov. Bolo to kriku, výbuchov smiechu, objatí... Často sa zaleskli oči a tvárili sme sa, že nám práve čosi padlo oka. Bolo to krásne stretnutie. Niektorí sme sa nevideli tých celých tridsať rokov.
Bolo zvláštne pozorovať, akí sme prudko dospelí. Akosi pričasto sa mi včera v mysli vynáral výrok O. Wilda: "Tragédia pokročilých liet nespočíva v tom, že starneme, ale v tom, že zostávame mladí".
Neviem, či je to naozaj tragédia, ale my sme ozaj mladí zostali. Každý sme v tom druhom objavili to, čo nás charakterizovalo v školských laviciach. Neraz padali vetu typu: "Ty si sa vôbec nezmenil(a), máš ten istý úsmev, gestá a stále tie šibalské plamienky v očiach, hoci sú čipkované vráskami". Tí šikovnejší priniesli staré fotky, albumy a my sme za burácajého smiechu obzerali naše maličkosti spred vyše tridsiatich rokov, smiali sme sa na fotkách zo zemiakových brigád, či z rôznych akcií.
Odišla som prvá, ktovie dokedy zábava pokračovala. Z mojich plánovaných dvoch hodín boli nakoniec tri, hodinu si tam s nami posedel aj manžel. Nerada, ale musela som poslúchať svoje telo. Ale ako sa hovorí, že komu nestačí málo, viac nie je hoden, tak som opúšťala tých mojich bývalých súputnikov so smiechom, s objatím a božtekmi.
V aute som sedela ticho, až sa ma manžel opatrne opýtal, či driemem. Nespala som klasickým spánkom, driemala som spánkom spomienok. Snívala som, spomínala, pred očami mi defilovali tváre mám, otcov, dokonca aj starých mám, ktorými sme sa stali. Bolo mi tak smutnokrásne. Uvedomila som si, že život naozaj cvála veľmi rýchlo a že je dobré občas sa zastaviť, skočiť na brzdu času a vrátiť sa, hoci na chvíľu, do rokov mladosti a prežiť si isté momenty znovu.
Dnes cítim v sebe akúsi vzácnu energiu, cítim akoby som včera zhodila zo seba aspoň pár rôčkov. Varím, ale spomínam a je mi tak akosi povznesene krásne...
Každý z nás pri privítaní dostal kúsok chlebíka so soľou, frťan hruškovice a také kvázi spomienkové tablo s mottom: "To, čo je za nami a to, čo je pred nami, je nič v porovnaní s tým, čo je v nás."
Milí spolužiaci, som šťastná, že som Vás videla!
PS: perex - foto, je časť z torty
foto v texte - budova školy v B.Bystrici (zdroj internet)
