Ľudia spomalia krok, tváre im zväčša zvážnejú a každý sa ponorí do seba. Úsmevy sú vzácne ako šafrán, vo vzduchu cítiť deficit optimizmu a nadbytok nepokoja, neistoty. Ľudia kráčajú areálom, mnohí zvierajú v ruke svoju zdravotnú dokumentáciu alebo nejaký výmenný lístok, ktorý ich smeruje na príslušné vyšetrenie. Pomedzi tých "zvonku" sa areálom tmolia aj tí, čo na nejaký čas vymenili svoje trvalé bydlisko za nemocničnú posteľ. Zahalení do županov sa premiestňujú z vyšetrenia na vyšetrenie. Do areálu vchádza vozidlo záchrannej služby, o pár sekúnd už vyťahujú kohosi na nosidlách, cítim, že mám husiu kožu, silnejšie zovriem manželovu ruku. Za nami kráča mladá mamička s plačúcim dieťaťom. Vzduch je nepríjemne ťažký.
Keď som už pri tom slove "nemocnica", mysliac na heslo: "Na Slovensku po slovensky", uvažujem, prečo sa opravovni tiel hovorí nemocnica. Veď základ slova "nemoc" je český výraz a tak, keďže po slovensky je správne "choroba", tak potom nemocnica by mala byť chorobnica, no nie?
Asi to nebude so mnou až také zlé, keď sa mi takým smerom uberajú myšlienky, cha.
Každý sem prichádza zväčša "nedobrovoľne" a na chrbte si nesie veľký batoh nádeje. Verí, že bude vypočutý, že sa stretne s ľudským prístupom, že bude pochopený a že nájde pomoc. Zdravie je to najdôležitejšie, čo v živote máme. Mnohí takú vetu berú za frázu. Nakoľko som sa však tiež zaradila do skupiny čakateľov na opravu svojho telíčka, pochopila som, že to ale fráza nie je. Pre naše životy je mnoho vecí dôležitých... Keď sa však pritrafí choroba, všetko stráca svoj pôvodný lesk a my túžime len po jednom. Nie nadarmo sa hovorí: "Zdravý človek má tisíc prianí, chorý len jedno". K tomu potrebuje ešte kamión lásky a pochopenia.
V tomto prostredí, v zajatí nemocničnej atmosféry všetko vidím ináč. Moje starosti, problémy začínajú už po prvých krokoch areálom blednúť. Zrazu sa mi zdá malicherné, že som nestihla dožehliť prádlo, že by bolo vhodné umyť okno, že vlasy by ocenili kaderníčku, postava redukčnú dietu... Všetko sa zrazu dá zabaliť do malého pomyselného vrecúška na batohu mojich zdravotných problémov. Vrecko je nepodstatné, dôležitý je ten batoh. Neznášam pocit bezmocnosti, ktorý ma v tých priestoroch prepadá dosť často. Neznášam to bezmocné visenie očí na perách lekára, keď dychtivo čakám na jeho vyjadrenie. Neznášam bzučanie cétéčka, hrmot magnetickej rezonancie, nerada sa obnažujem rontgenu. Nerada opisujem čo ma k bielemu plášťu priviedlo, cítim sa akási zraniteľná, slabá, nesvoja.
Nemám rada toto prostredie. Vyhýbam sa mu. Možno robím chybu, ale návštevy tohto druhu odkladám, až keď je už ozaj zle. O to viac si však naivne namýšľam, že sa mi bude venovať pozornosť. Neviem prečo mám v kontakte s niektorými lekármi pocit, že som len prosebníček u jeho veličenstva. Mám niekoľko neblahých skúseností. Mala som však aj to šťastie, stretnúť lekárov, ktorí vo mne videli človeka, ženu, osobu a nielen diagnózu nejakého čísla. Ďakujem všetkým tým lekárom, ktorí neprepadli rutine, pocitu nadradenosti a stále zostali ľuďmi. Viem, že to nemajú jednoduché. Ďakujem im za pozorné ucho, za slová pochopenia, za vyjadrenie nádeje v zlepšenie stavu, za snahu, povzbudivý úsmev, za pomoc. Ďakujem všetkým, ktorí sa správajú tak, že som nadobudla pocit, že im vari na mne záleží, že nie som len chodiaca diagnóza XY ale aj človek... Vďaka patrí tým, ktorým dôverujem.
Ani neviem, čo ma posadilo za počítač, moje prsty píšu samé, akoby som ja sama len prizerala, ktoré písmenko prst ťukne. Asi som len potrebovala tieto myšlienky vytesniť zo svojho vnútra. Ďakujem tým, ktorí ste ich vydržali čítať do konca. Viem, že to je len znôška nesúrodých myšlienok, mnohým iste nič nehovoriacich (môžte sa tomu len tešiť) ale tak isto viem, že sa nájde niekto , kto sa s mojimi riadkami stotožní.
Jozef Adamovič sa raz vyjadril: "Niet nad úprimnosť, čo na srdci to na jazyku. Utajovaním absolútnych samozrejmostí nešpiníme dlážku ale dušu".
Tak mi prosím prepáčte, že som si ja práve teraz trochu očistila tú svoju...
foto: zdroj internet
