Je štrnásty január, človek by očakával iný obraz. Hľadím na sivočierne sídlisko. S hrúzou pozerám na takmer čierne holé konáre listnáčov, ktoré akoby sa chceli poskrúcať do tvaru otáznikov a tak sa opýtať pani Prírody čo to stvára. Márne čakajú na mäkkú snehovú perinku, alebo aspoň paplónik. Márne sa tešia na krásny čipkovaný biely vzhľad. Márne túžia po oddychu, ktorý tak potrebujú pred vypuknutím nového vegetačného obdobia. Ich konáre nič nechráni. Zvíjajú sa v poryvoch vetra, bičuje ich dážď a sneh, hoci sa ukázal a vzbdudil v nich nádej, doslova o pár hodín z nich za pomoci dažďových kvapiek stiekol. Dnes je na šťastie sucho, dnes neprší, dokonca aj konáre bezhybne oddychujú a unavene hľadia do sídliskových okien. Popred moje okná pobehuje chlapča, sledované mamičkou s kočíkom, rozkopáva nohami ubiedené listy, ktoré sa váľajú po zemi ako zabudnutý jesenný sen. O kúsok ďalej psíča ťapká labkami po šedivom chodníku a pristaví sa pri vyhodenom stromčeku. Ľudia sa nikdy nezmenia, vždy po Vianociach sa po sídlisku váľajú bezmocné stromčeky, ktoré si užili v obývačkách pár dní svojej slávy a teraz nepotrebné čakajú na odpratanie. Hľadím na oblohu, ktorá je vari dnes prísľubom mierneho vyjasnenia sa. Nie je tak kruto šedivá ako včera, či predvčerom. Možno sa jej už nechce mračiť a rozhodla sa poskytnúť priestor aj uväznenému slnku. Nechám sa prekvapiť.
Ráno som si vymenila pár písmenok s rodinným priateľom, ktorý kvôli pracovným povinnostiam trávi už druhý týždeň vo Varšave. Opísal mi jeho ráno. Hoci Varšava už dlho leží pod poriadnou "duchnou" snehu, v noci pripadla nová nádielka. Zhŕňače pracujú na plný výkon a ľudia sa po zhrnutých chodníkoch rozbiehajú v ústrety novému dňu. Sneh im nádherne vŕzga pod nohami, po nočnej mínusovej dvadsiatke sa "oteplilo" na mínusovú jedenástku. Použijem slová z mailu -" obloha je úplne jasná a slniečko práve začína osvetľovať prvé zasnežené plochy a fasády budov." Moja fantázia začala pracovať na plné obrátky a vrátila sa do tých krásnych zím , ktoré som kedysi zažila. Slnečné lúčiky sa v snehu odrážali a ten sa trblietal akoby bol posiaty drobnými diamantami. Vŕzganie snehu som tiež vydolovala kdesi na zapadnutom zvukovom zázname mojich spomienok.
Práve som vykukla von. Vyzerá to, že nás dnes slniečko naozaj pošteklí a pripomenie nám, že trpezlivo čaká na jar, kedy bude môcť rozvinúť svoju silu. Rada ho dnes pozdravím a pošepkám mu, že sa na to už veľmi teším. Teším sa na to, keď zem vymení ťaživú hnedú za sviežu zelenú, teším sa na prvé nesmelé hlávky podbeľu či sedmikrások. Teším sa ako budem chodiť von s lupou, cha a budem hľadať prvé zelené lístočky pre môjho Moruška, morčiatko. Miluje ich. Teším sa na oblečené stromy, ich nahota ma totiž nijako neteší. Teším sa na ranný štebot vtáčat, na šteklivé lúče tlačiace sa cez žalúzie do bytu.
Načo toto všetko píšem? Veď stačilo napísať dve vety. Nemám rada takúto zimu a teším sa na jar! Všetkým prajem príjemný deň s mnohými dôvodmi na úsmev.
Foto: zdroj internet
