Priznám sa, že najprv som nemala náladu na županové rozhovory s neznámym človekom. Náš prvý rozhovor poskladalo len pár slov. Pán si ma však vyhliadol aj cestou na obed, aj na večeru. Vždy sa len milo usmial, prehodil pár milých slov a ja som zrazu pocítila potrebu v tých rozhovoroch pokračovať. Už som vedela, že sa volá Števko a že leží v nemocnici ako bývalý vojak, na preliečení neduhov, ktoré mu nadelil jeho vek.
Nakoľko sme mali povolené aj vychádzky, chodievali sme so Števkom aj na županové prechádzky po nemocničnom parku. Doteraz sa usmievam, keď si nás predstavím. Števko bol drobného vzrastu a ja pri svojich 170 cm som pri ňom vyzerala ako anténa. A tak Števko vždy chodil po okraji chodníka, aby bol vyšší. Dojímalo ma to, nikdy sme to neokomentovali.
Naše rozhovory boli o všeličom možnom. Dozvedela som sa veľa o jeho neľahkom živote, dozvedela som sa, ako žije po úmrtí manželky celé roky sám, ako musí vynaložiť obrovské úsilie na to, aby všetko pozvládal. Bol bezdetný a v meste, v ktorom žil, mal len vzdialenú rodinu, ktorá však na neho moc času nemala.
Dlhými rozhovormi a pomalými prechádzkami sme spolu trávili vari desať dní. Mne sa už spolubývajúce na izbe smiali, že akého nápadníka mám, ako ma decente čakáva v kúte chodby a víta ma s delonovským úsmevom. Zvykla som si na naše spoločné chvíle, počas ktorých, som si aj ja čoraz viac sprchovala moju dušu.
Prišiel deň, kedy sme sa museli rozlúčiť. Hoci sme ležali spolu v nemocnici v Ružomberku, ani jeden sme tam trvalé bydlisko nemali. Pri rozlúčke sa ma opatrne opýtal, či by som pristala na výmenu kontaktu. Samozrejme, že som súhlasila. Vymenili sme si adresy, telefónne čísla.
Viac sme sa nevideli, ale dlhé roky sme nevynechali pohľadničku k Veľkej noci, k Vianociam či meninám. Potom mal Števko úraz. Spadol na zľadovatenom chodníku a zlomil si pravú ruku. Žiaľ, staré kosti sa už nikdy nedali do poriadku a tak Števko mal veľký problém. Písať už nezvládal. A tak mi začal telefonovať. Doteraz ho počujem:
"Dobrý večer, pani Janka, či uhádnete kto vám volá?" tým sa náš rozhovor vždy začínal. Samozrejme, že som ho vždy okamžite spoznala a s radosťou som mu to vždy dala najavo: "Žeby to bol ujo Števko?" Bola som vždy dojatá, ako sa mu tento náš rituál páčil a ako sa vždy vedel vytešiť. Naše rozhovory neboli dlhé, ale vždy príjemné a potešili obe strany.
Blížili sa znovu Vianoce. Ja som pohľadničku poslala, automaticky som očakávala Števkov telefonát. Akosi vtedy neprichádzal... Aj našich som sa pýtala, či náhodou niekedy nevolal, keď som nebola doma a či mi náhodou o tom nezabudli povedať. Nie. Tak som zavolala ja, v akejsi zlej predtuche.
Vyzváňala som dlho, už keď som šla smutne položiť slúchadlo na vidlicu, ozval sa ženský hlas. "Kto volá?", vyštekla na mňa nervózne druhá strana. Nepadlo mi to dobre, ale pokojne som sa predstavila a pýtala si uja Števka k telefónu. Keď som pani (neskôr som sa dozvedela, že je to ošetrovateľka) vysvetlila, že sa ozaj s ním dobre poznám, tak mi porozprávala čo sa stalo. Števkov zdravotný stav sa veľmi zhoršil. Zhoršil sa natoľko, že mu prestala slúžiť pamäť. Väčšinu dňa ležal, potreboval opateru a jeho spomienky postupne odchádzali do nenávratna. Nechcela som tomu veriť a snažne som pani prosila, aby mu k uchu priložila telefón, že mňa spozná.
"Ujo Števko, dobrý večer. Čo mi to robíte? Počúvam, že ste sa rozhodli leňošiť na posteli a že sa vám nechce vstať", pokúsila som sa reagovať v štýle jeho príslovečeného humoru. "Pri telefóne Jana, chcem vám popriať pekné sviatky", pokračovala som, ale elán z môjho hlasu už vyprchával.
"Ja neviem kto ste, prepáčte, prepáčte", vyslovil môj ujo Števko a telefón prevzala ošetrovateľka. "Vravela som vám, že vás nespozná, je to s ním zlé, musím sa mu venovať, dovidenia". Položila.
Šepkajúc odpoveď na pozdrav som pomaly kládla telefón na svoje miesto. Zmocnil sa ma plač. Pribehla dcéra, že čo sa stalo. Aj manžel spozornel a v očiach mal otázku. Keď som zo seba vyplakala šok, ktorý som prežila, tak som im porozprávala, čo som sa dozvedela.
To bolo moje posledné "stretnutie" s ujom Števkom. O pár dní už nik telefón nedvíhal. Skúšala som to niekoľko dní po sebe. Pochopila som. Bolo mi hrozne smutno.
Už aj odvtedy prešlo pár rôčkov a ja na môjho malého uja s obrovským srdcom neviem zabudnúť. Neraz mi príde na rozum a neraz mi v ušiach znie: "Či uhádnete, kto vám volá"...
Uff, Števko, ako rada by som hádala...
Foto: zdroj internet
