Neďaleko od nás starší pán s mobilom na uchu zápasí so psom veľkosti XXL. Chvíľami mám pocit, že ten boj prehrá, ale hlasné zúrivé pokyny pomedzi hovor, psa nakoniec umiernia.
"Mami, mami, spadla som", kričí dievčatko za maminkou, ktorá kráča kus pred dcérkou, obvešaná taškami ako vianočná jedlička. Ani sa neotočí a kričí: "Tak vstaň a pridaj do kroku, nech sme už doma". Dievčatko vstáva, utiera si mokré kolienka a poslušne nasleduje mamin chrbát.
Z balkónu na treťom poschodí sa ako nezbedný jazyk zrazu vysunie koberec, ktorým o dušu myká, asi vianočným upratovaním posadnutá, suseda. O pár balkónov ďalej stojí pán vo vetrovke a dymí ako komín.
"Dobrý deň", zdraví ma znenazdajky pani odvedľa. Na hlave mám kapucňu z vetrovky a tak som jej kroky vôbec nepočula. SKoro som sa jej zľakla. Stála som totiž zahĺbená do vlastných myšlienok. Benyho zaujal akýsi papek a tak som vytrvalo pri ňom postávala.
"Aj v takom nečase vonku?" provokuje ma.
Odpovedám už otrepanú vetu: "Áno, pes svojej riťke nerozkáže a ak nechcem mať doma mláky, musíme von."
" A to chodíte aj v noci?", pýta sa ďalej so zúčastnene trpiteľským pohľadom.
"Nie, kdeže, v noci nie. V noci spí. Chodíme s ním von okolo deviatej a do rána už vydrží", chválim sa.
"Asi by som si aj ja mala zadovážiť takého kamoša, lebo som stále iba doma a už mi z toho hrabe", zdôverí sa nečakane.
No, občas hrabe aj mne, prebehlo mi mysľou.
"Ak túžite po psíkovi, tak neváhajte", podporila som jej úmysel. "Psík vás naozaj vytiahne von, či sa vám chce, či nie. Sú to aj starosti, ale aj kopec radosti a človek sa necíti taký sám", doložila som naschvál, pretože viem, že pani žije sama a nevie sa s vdovstvom skamarátiť. Je mi jej ľúto a myslím si, že psík by jej ozaj pomohol rozbiť samotu.
"Porozmýšľam, keď vás takto vídavam vonku, vždy si poviem, že by som sa mala takto zariadiť aj ja". Rozlúčime sa, lebo Beny stratil záujem o papek a štartuje ku kačke, ktorá práve vyliezla z riečky na prechádzku pocukrovaným chodníkom.
Kúsok za mnou parkuje auto. Vychádzajú z neho dvaja, on a ona a ich gestá, pohľady a zvuky, ktoré ku mne privial vietor naznačujú, že ide asi o výmenu názorov. Ani sa na nich viac nepozerám, ešte z nich znervózniem aj ja.
Spoza rohu počujem smiech a hlasný hovor. Ide o detské hlasy. O chvíľu ich už vidím. Banda chlapcov s kapucňami na hlavách sa prekrikuje a podchvíľou vybuchuje smiechom. Nerozumiem o čom je reč, ale iste rozoberajú pre nich čosi životne dôležité, čosi možno zo školy a dobre sa na tom zabávajú.
Znovu z jedného okna máva gazdinka akousi handrou. Ide na mňa nervozita, bóže všetci riadia a ja sa veru moc nechytám. No a čo? Veď riadim priebežne a priebežne robíme aj neporiadok. Darmo, pri dvoch zvieratkách doma už sterilný poriadok nebudem mať nikdy.
"Beny, domov!", zakričím odhodlane, lebo zisťujem, že mi zašlo za nechty. Samozrejme, zase som si zabudla vziať rukavice. "Beny!", no už sa hýbe. Vykračujeme domov. Na štyri hodiny máme pokoj. Ďaľšiu "službu" už prevezme manžel.
Boli sme vonku len krátko a koľko rôznych čriepkov dňa rôznych ľudí som postretala... Každého deň sa nejako odvíja, každý sa borí s tým svojim batohom povinností a rôznymi cestami kráča do cieľa. A je jedno či vonku svieti slnko, či poletuje sneh. Každý si píše ten svoj scenár sám... a z čriepkov poskladá mozaiku svojho dňa.
