Od rozrušenia som takmer koktala. "Čo sa stalo?" ledva som zo seba dostala. Odpoveď prišla od mladého príjemne pôsobiaceho policajta. Vraj ich privolal jeden pán, že na sídlisku parkuje auto s nedovretými dvermi, tak nech prídu prezistiť, čo sa stalo. Prišli. Podľa obhliadky sa zdalo, že nič ukradnuté nebolo. Možno práve vďaka človeku, ktorý nezostal ľahostajný k cudzej veci, človeku, ktorý bol ochotný chrániť niekoho, koho ani nepozná, človeku, ktorý pre nás asi zostane "neznámy", ale ktorému by sme radi poďakovali.
Patrí Vám úprimná vďaka, vážený pane, ďakuje Vám pán Dušan a ďakujem aj ja. Mala by som veľké výčitky, keby práve u nás by sa nášmu priateľovi čosi nepríjemné prihodilo. Vykradnuté auto by bolo nepríjemným zážitkom nielen v nostalgickom čase dušičiek. Pán Dušan bol na cestách práve preto, aby na Liptove zapálil sviečky na hroboch svojich drahých...
Keď vystúpil z auta, sústredil sa hneď na panelák a hľadal očami ten správny vchod a naše okná. Vyberal ešte tašku z predného sedadla spolujazdca a ponáhľajúc sa nedovrel dvere. Stane sa....
Som veľmi rada, že stále sú medzi nami ľudia, ktorým nie je ľahostajné ani to "cudzie". ĎAKUJEME!
PS:
Tento pán Neznámy zachránil aj život jednej mojej ilúzii, o ktorej som si myslela, že jej (na dušičky ) už právom patrí plamienok spomienkovej sviečky...
