Keď sme dorazili pred pár hodinami pred nákupné centrum, boli sme také rozbesnené očakávaniami, že sme si ani jedna nevšimli, že za sebou nechávame autíčko odpočívať s rozsvietenými svetlami. Nakoľko si náš tátoš takto svietil niekoľko hodín, tak vybil baterku. Ešte teraz, po toľkých rokoch, keď to ako spomienku píšem, tak cítim v hrudi ten tlak a tú úzkosť, ktorá nás vtedy premkla. Dve baby pri Viedni, v peňaženkách pár šilingov a nepojazdné auto. Kombinácia, ktorá v nás vyvolala okamžite paniku.
Kamoška - šoférka skúšala všetko možné aj nemožné, ale auto sa zaťalo a nevydalo pri pokusoch o naštartovanie ani zvuk. Neostávalo nám iné, len žobroniť o pomoc. Jedna z nás sa vybrala jedným smerom po obrovskom parkovisku, druhá opačným. Chodili sme bledé ako steny pomedzi autá a oslovovali všetkých Slovákov, so slzami na kraji sme prosili o pomoc, o odtiahnutie do Bratislavy. Vedeli sme, že tam si už rady dáme, len prejsť tie nešťastné hranice. Žiaľ, slovenskí kúpychtiví vodiči mali všetci povinnosti, za ktorými museli bezodkladne uháňať do Bratislavy, samozrejme, že my by sme ich zdržiavali, takže to neprichádzalo do úvahy, žeby nás vzali do vleku. Dve hodiny sme blúdili pomedzi autá, bez úspechu. Bezradné sme stáli pri aute, a premýšľali, čo robiť.
Neďaleko nášho tvrdohlavého favorita stála stará embéčka s bratislavskou značkou. Zrazu sa k nej blížil mladý sympatický muž. Obe sme zborovo vykríkli na neho a predbiehajúc sa vo vysvetľovaní sme ho obmäkčovali k hrdinskému činu. Muž síce uznal, že jeho staručká embéčka bude mať čo robiť s našim "kupíčkom" ale podujal sa na dobrodružnú cestu s nami. Ja som presadla k nemu do auta, vraj to bude lepšie. Len sme vyštartovali, prešli pár metrov a na prvej veľkej križovatke sme sa odtrhli. Keď som videla zelenú tvár kamošky ako s vyplašenými očami bezradne stojí v križovatke bez možnosti sa pohnúť, keď som počula klaksóny nervóznych vodičov a videla ich kadejaké gestikulačné prvky ich rúk, tak som prestala dýchať. Náš záchranca sa ukázal ako muž chladnej hlavy, vybehol z auta a kamošku znovu upevnil do vleku a mohli sme sa vydať na strastiplnú cestu do Bratislavy.
Najkratšia cesta viedla diaľnicou a tak to náš "ťahač" zobral tou trasou. Kašľal na to, že ide proti predpisom. Okolofičiaci vodiči trúbili, rozhadzovali rukami... my sme museli ešte aj občas zastaviť, pretože embéčkový deduško jednoducho nevládal a parilo sa mu z motora tak, že ja som raz mala pocit, že horíme. Nebudem spomínať podrobnosti, útrapy našej cesty po hranice, pretože na naše šťastie, sme sa na colnicu predsa dostali. Ale... znovu problém. V rade plno áut a nám sa manévrovalo veľmi ťažko. Náš hrdina ešte raz ukázal svoju chrabrosť a zmysel pre humor aj vo vybičovaných situáciách.
Hovorí mi: "Nebojte sa, ideme ... keď, títo na svojich nablýskaných tátošoch, uvidia, že si to šiniem, tak sa iste uhnú, im nebude jedno, ak im poškriabem plechy. Mne je to jedno. Uvidíte, ako nám budú uhýňať". Stalo sa. Síce pohľady ľudí z oných popredbiehaných áut som mala dlho pred očami, naozaj nás púšťali. Predbehli sme celú kolónu a po rýchlom odbavení colníkmi sme mali chuť bozkať slovenskú vozovku.
Tento zlatý človek nás priviezol až na parkovisko hotela Incheba, ešte nám pomohol zohnať servis. Až potom nás mal nechať napospas vlastným silám. Chceli sme sa mu nejako odvďačiť, no nemali sme akosi čím. Chceli sme adresu, že mu za tú cestu zaplatíme, ale s tým nesúhlasil v žiadnom prípade. Pri rozlúčke a našom nekonečnom ďakovaní mi pohľad padol na jeho zadné sedadlo. Mal na ňom niekoľko veľkých čokolád, ktoré sa počas tej dlhej cesty, v horúcom počasí, úplne roztopili a vytvorili akúsi divnú masu.
Vôbec sme nevedeli kto nám to pomohol, predstavil sa nám len krstným menom. Na toho človeka však nikdy nezabudnem, pretože bez neho by sme boli stratené. Nezištne nám pomohol v núdzi na úkor vlastnej škody. Vtedy sme si obe uvedomili, že nám ho snáď do cesty poslalo samé nebo a hádali sme, že ak to bol anjel, tak kde mal schované krídla, keďže sme ich nikde nevideli...
PS:
To, že sme porušili pravidlá cestnej premávky, je nám po toľkých rokoch, vari už odpustené...
(dopísané na základe príspevkov do diskusie)
foto: zdroj internet
