O pár hodín sa však biela sobota mení na zlato-žltú. Roztancované slnečné lúče šteklia nielen lenivú trávičku a prebúdzajúce sa jarné kvetenstvo, ale aj naše srdcia. Po sídlisku pobehujú vysmiate decká, chlapci naháňajú futbalové lopty, preháňajú sa na bicykloch alebo kolieskových korčuliach, dievčence postávajú v hlúčikoch a štebocú s usmiatymi tvárami.
Hm, nikde však nevidím nikoho, kto by v ruke zvieral vrecúško s guľôčkami, kto by pätou topánky vytláčal krásnu basku - jamku do tvrdej zeme. Hoci som nedávno v akýchsi správach zachytila, že guľôčky zaznamenávajú come-back, ja som si to zatiaľ nevšimla. Musím priznať, že mi to je aj trochu ľúto.
Verím, že nie som sama, ktorá nostalgicky spomína na vrecúška plné farebných hlinených guľôčok. Nepoznala som väčšiu radosť, ako stať sa majiteľkou päťkorunáčky, ktorú som v zápätí v hračkárstve vymenila za nové vrecúško pokladu. Tie guľôčky mali totiž jednu nevýhodu. Častým "piganím" sa z nich tá krásna lesklá farba ošúchala. Taktiež sa o krásne guľôčky dalo prísť prehrou, alebo naopak aj výhra mohla znamenať prídel ošúchaných, neobľúbených...Taká výhra ani moc netešila, statočne po rokoch priznávam, cha.
Preto bolo nutné guľôčkový poklad občas obnoviť, rozšíriť o nové exempláre, a tým pádom zvýšiť aj svoju atraktivitu na dvore. Z nového vrecúška som sa vždy dlho tešila a len s ťažkým srdcom som obetovala prvé kúsky do novej hry.
Okrem hlinených guľôčok sme hrávali aj so sklenenými alebo kovovými. To už bol ale vyšší level. Taká "sklenka" mala hodnotu aj desiatich hlinených a taká ťažká z guličkového ložiska (aspoň tak som ich vďaka starému otcovi získavala ja) mala ešte vyššiu cenu. Na dvore bežali často aukcie, na ktorých sme si obohacovali svoje zbierky.
"Mami, idem si zapigať", často som len vo dverách zakričala, aby bolo jasné, kde smerujú moje kroky.
Priznám sa, že pri písaní slova "zapigať" som zaváhala, aké "i" sa v tomto slove píše. Pre istotu som siahla do Príručky slovenského pravopisu ... nepochodila som. Takéto slovíčko som nenašla. Trochu som sa nahnevala na autorov, že toto krásne slovo patriace do môjho detstva ako turecký med či kakao, do príručky nezaradili. Celá moja generácia na ňom vyrastala, tak si predsa zaslúži, aby malo svoje čestné miesto! Dúfam, že aspoň niekto so mnou súhlasí!
Stále hľadím z okna a čumím deckám na ruky. Nie, akokoľvek ostrím zrak, žiadne v ruke vrecúško nemá. Neviem, kde na to v oných správach prišli, ale pokúsim sa im veriť. Možno chvíľu potrvá, než sa to "rozkríkne". Nakoľko mnohé sa z minulosti vracia, hoci často už v zmodernizovanej podobe, verím, že sa vrátia aj hry o guľôčky, verím, že spojenie "poďme si zapigať" sa vráti do slovníkov detí, hoci aj proti príručke slovenského pravopisu, cha.
Možno vrecúška na guľky nebudú ušité z veselými vzormi potlačenej bavlny, možno samotné guľky už nebudú z hliny, ale možno...aspoň princíp hry sa nezmení a čo je hlavné, umožní deťom rovnako ako nám - vyblázniť sa a vytešovať sa z veselej hry prebiehajúcej "naživo" , von a nie za stolom pred monitorom počítača...
Ak sa splní tento môj malý sen, tak viem, že tá moja jar, zase získa o čosi viac na svojej hodnote... Veď pekné spomienky vždy robia svet krajším a keď sa môžu vrátiť, tak prečo si ich neužiť znova. Keby ma niekto pozval do hry, rada sa pridám aj v mojom veku, hihi.
Veď nie nadarmo sa hovorí, že človek sa neprestáva hrať, lebo starne, ale starne, lebo sa prestáva hrať...
Kto sa prídá?
