Od operácie prešli tri mesiace. Na budúci týždeň mám termín na kontrolu u pána primára, ktorý ma operoval. Mám si so sebou priniesť rtg snímok, tak som si ho dnes bola vybaviť. Teda... pokúšala som sa o to aj včera, ale nesnímkovalo sa. Pre výstavbu cesty mali výpadok vody a tak pacienti odchádzali domov naprázdno.
Dnes sa však rtg nezastavil. Snímkovalo sa ako na bežiacom páse. Ľahnúť, nehýbať, otočiť, ruky za hlavu... Hotovo, snímok o chvíľu, počkajte si, dovidenia! Ani usmiať som sa nemusela a fotografia bola na svete. O chvíľu som sa ocitla znovu v čakárni. Skutočne o pár minút som drahocenný materiál, uložený do veľkej hnedej obálky, zvierala pod pazuchou.
Mala som v pláne pár drobných nákupov a prechádzku mestom, aby som splnila domácu úlohu v rámci rehabilitácie, ktorá znie - chodiť, chodiť, chodiť. A tak som chodila. Prešla som centrum krížom krážom, obzerala som výklady, niektoré obchody som "poctila" svojou návštevou, kúpila som pár drobností.
Keď som odchádzala z domu, fúkal silný vietor a slniečko bolo skúpe. Neskôr však pridalo na sile, vietor sa stiahol zo scény a ja som sa v zle zvolenom oblečení išla roztopiť. Vyťahahovala som rukávy, nenápadne som sa sem tam utrela hygienickou vreckovkou, aby som nevyzerala, že som práve vyliezla z fontány. Keď som už bola so silami v koncoch, rozhodla som sa odpochodovať k prvej zastávke MHD, túžila som vyraziť v ústrety domovu.
Vystúpim z autobusu, rozhodujem sa, či v sebe mám ešte štipku energie na Kaufland, sídliaci v blízkosti môjho útočiska. Nemám. Dobre, nič sa nedeje, nič súrne nepotrebujem. Ušetrím, cha...
Moje "cha" však v sekunde zamrzlo, keď som si zrazu uvedomila, že v ruke mám kabelku, igelitku s mini nákupom ale pod pazuchou nemám nič. Kde sú snímky? Prišlo mi zle, zmäkli mi kolená a ak som dovtedy mala na sebe ešte čosi suché, tak to bolo ozaj len dovtedy. Stres urobil svoje. V hlave sa mi roztočil kolotoč myšlienok a snažila som sa spustiť spätný chod, premietala som si, kde všade som bola, kedy som ešte vari tú obálku mala pri sebe... Okno, okno, roleta... Nervozita mi znemožnila reálne uvažovať a ja som len panikárila. Na šťastie ma o pár sekúnd navštívila drahá pani Intuícia a mne sa zrazu vybavil obchod, kde som obálku s najväčšou pravdepodobnosťou nechala napospas osudu.
Nešla som domov, hoci od vytúženého cieľa ma delilo pár metrov. Nemala som čas ani nervy na nejaký oddych, či osvieženie. Zbytočná strata času. Urobila som otočku a ako na baterky som sa vybrala znova na autobusovú zastávku. Nakoľko máme v meste samé obchádzky, autobusy majú pomenené zastávky, tak ma autobus odtrepal o kus ďalej ako som chcela. Nevadí, dnes si splním domácu úlohu z chodenia na 250%. Keď sa darí, tak sa darí, veď to zaiste poznáte.
S nervami vybičovanými na kraj únosnosti som prekračovala prah obchodu. "Prosím vás, nepovedzte NIE na moju otázku", boli moje slová, vyslovené akýmsi priškrteným hlasom. Nepila som niekoľko hodín, v hrdle som mala púšť Gobi. Pani predavačka, milá to osôbka sa otočila, vzala do ruky obálku a s chápajúcim úsmevom mi ju podávala. "Veď som vybehla za vami, no vás už nebolo". Nebolo, lebo som vošla do obchodu v ich tesnom susedstve, takže ma na chodníku naozaj nemohla vidieť. Smola, smola, smola...
Chvíľková nepozornosť, chvíľkový výpadok, chvíľkové rozptýlenie a tetka Sklerózka ma mala vo svojej moci. Počastovala som sa v duchu celým zverincom. Teraz sa už dokážem na tom zasmiať, ale v aktuálny čas sa mi kútiky úst krívili iba nadol a slza nemohúcnosti sa drala na svetlo božie.
Ťahajúc za sebou črevá (nebolo ich síce vidieť, ale tak sa to vari hovorí) som sa doplazila k zastávke MHD. Nastúpila som do autobusu a spomenula som si na Martuškin článok. Pre mňa dnes vysokoaktuálna téma. Dávam jej pokorne rukolapný dôkaz ako to je so mnou! Verím, že bude o čosi pokojnejšia, keď sa dnes presvedčila ako krásne zabúdam ja, ako krásne zabúdame mnohí z nás.
Na šťastie, skleróza nebolí, ale človek sa nabeháááá....
...pretože, kto nemá v hlave, má v pätách!
