Včera, zrovna v môj sviatočný deň, ma toto moje malé čudo poriadne vyplašilo. Cez deň nebehal za mnou ako obvykle, pri otvorení chladničky som nepočula žiadne "vať, vať, vať" a bytom sa neozývalo rýchle cupitanie jeho malých nožičiek po plávajúcej podlahe. Skôr zaliezol do svojho dreveného domčeka a tam oddychoval. Už to bolo pre mňa varovným signálom a hladina adrenalínu stúpla, moje strachové bunky za začali rozmnožovať raketovou rýchlosťou. Cítila som, že čosi nie je v poriadku. Potvrdilo sa to večer, keď som zistla, že to moje milé stvorenie má riedku stolicu. Mám knihu o morčiatkach, okamžite som siahla po nej a so strachom som si nalistovala kapitolu o chorobách. Uff, plač som mala na krajíčku. Pretože nemusí to byť nič vážne, no môže to skončiť aj uhynutím. Nakoľko je to vážne, vraj prezrádza správanie morčiatka. Porovnávali sme svoje dojmy spolu s manželom. Hoci nám z toho vyšlo, že dva dni diety by mali problém vyriešiť, aj tak som pokoj nenašla. Tí, ktorí nikdy doma nechovali domáceho miláčika, tí, ktorí nikdy nepocítili lásku k stvoreniu zo zvieracej ríše, ma iste budú považovať za nenormálnu. Naopak tí, čo zažili, čo je to mať doma choré zvieratko a nebodaj aj oň prísť, tí ma pochopia. Takže, ak patríte do skupiny číslo jedna, radšej ďalej ani nečítajte.
Nemohla som zaspať, hoci som hlavu pokladala na vankúš až v neskorú nočnú hodinu. Stále som predlžovala čas, kedy som si ho držala v náručí a maznala sa s ním. Nasadili sme mu dietu, len senko a kamilkový čaj. Na šťastie mu chutil a tak vypil celkom slušné množstvo. Neskoro v noci sme ho uložili "do hajan". Bola som unavená a tak som zaspala. Odbili tri hodiny a ja som sa znenazdajky prebudila. Započúvala som sa do nočného ticha a snažila som sa zachytiť hoci i mini zvuk z izbičky, v ktorej náš Moruško spí a kde má svoje kráľovstvo. Zrazu sa mi zdalo, že čosi počujem. Vyletela som z postele, prídem do izby a tam ticho. Došlo mi, že pri mojej fantázii som zvuky chladničky prisúdila nesprávne morčiatku. Nakukla som do jeho dreveného domčeka. Okamžite sa postavil na nôžky a hľadel tými svojimi kukadlami priamo do mojich. Usúdila som, že vyzerá pokojne a tak po chvíľke som si šla znova ľahnúť. Zaspať som však nemohla. Uvedomila som si, čo by sa zmenilo v mojom svete, keby sa mu čosi stalo. Slzy sa samé začali šmýkať po mojich lícach. Na hlasné pregĺganie sa zobudil manžel. Vedel prečo plačem, nemusel sa ani pýtať. Sám vstal a šiel nášho maróda pozrieť. Chlácholivými slovami sa ma snažil upokojiť, ubezpečujúc ma, že dieta, čajík pomôžu. Zaspala som. Skoro ráno som už znovu stála pri jeho domčeku. Znovu na mňa hľadel s tými svojimi kukadlami a čakal aký mls dostane. To ma potešilo, javí záujem o jedlo. Bod k dobru. Som doma, už sme si spolu "pomoruškovali", pomaznali sa, už som ho napojila čajom, ponúkla som senko. Vo svojej miske hľadal obvyklé semiačkove raňajky. Nenašiel, hneval sa. Verím, že chuť do jedla znamená ozaj len dobré, že sa z toho dostane. Dnes však musí podietovať. Sedím pri počítači a môj verný spoločník oddychuje za mojim chrbtom vo svojom domčeku. Chcem veriť, že sa to bude zlepšovať, chcem veriť, že to môj chlpáčik zvládne...
Ak máte nejakú skúsenosť ako takémuto tvorčekovi pomôcť, prosím neváhajte... ozvite sa v diskusii. Moc prosím, katastrofické scenáre mi nepíšte. Aj bez nich som smutná, ustráchaná.... ďakujem.
