Boli sme približne v polke cesty, keď zafúkal vetrík a môj pohľad náhodou spočinul na hlávke môjho dievčatka. Ostalo v mi v sekunde zle. Moja malá škôlkárka mala na hlavičke lysinu vo veľkosti vajca. Totálne holé miesto takmer uprostred hlavy. Ráno bolo všetko v poriadku, veď som ju česala. Tep sa mi zrýchlil a v hlave mi začali defilovať možné príčiny. Strach ma načisto opantal. Opatrne som sa jej začala vypytovať, aby som zistila, či o tom vie a či mi náhodou nevysvetlí ako k tomu prišla. Nie, nevedela, nič nepovedala...
Večer som sa pokúsila využiť pohodu v jej obľúbenom bublinkovom kúpeli. Posadila som sa na kraj vane a začala som sa s ňou o kadečom rozprávať. Okrem iného som sa snažila hravou formou zaujímať znovu o deň prežitý v škôlke. Nič. Trvalo dlho, než sa jemne podriekla a ja som sa mohla konečne opatrne čohosi chytiť a trpezlivo skúšať ťahať z nej niečo bližšie.
"Pani učiteľka povedala, že musíme spinkať, že musíme byť ticho, lebo kto to poruší, na neho sa bude veľmi hnevať", pomaly začala rozprávať. Musím vysvetliť, že naše dieťa bolo odmalička doslova antispavé. Práve kvôli odpoludňajšiemu spánku, ktorý už nepraktizovala vari od šiestich mesiacov, som mala zo škôlky mindráky. Rozprávala som sa o tom aj s pani učiteľkou. Bol to pre nás ozaj problém. Vyjadrila pochopenie, že v poriadku, ale že ležať musí, lebo by rozptyľovala ostatné deti. Musela som ju na to pripraviť, že poobede musí v škôlke ležkať, lebo v škôlke sa to tak robí. Vyzeralo, že to pochopila a bez problémov si čas spánku vždy odtrpela tichučkým ležaním medzi spiacimi deťmi.
V to popoludnie, keď sa deti uložili na lehátka, do dcérky začala dobiedzať jej "spoluškôlkárka". Dobiedzala, dobiedzala, ale dcérka sa snažila podľa pokynu pani učiteľky zostať ticho a odolávala jej nájazdom ako sa dalo. Dievčatku sa dcérkin nezáujem nepáčil a tak si pomohla tak, že ju chytila za vlasy v snahe otočiť hlávku k nej, aby sa jej venovala. Dcérka sa tomu bránila a skončilo to tak, že prišla o prameň vlasov...
Toto som sa postupne dozvedala obriaďujúc malú do nočnej róby. "Ty si nepovedala nič pani učiteľke? Ty si neplakala, keď ti tak ublížila? Veď to muselo bolieť , ako si to vydržala?", neveriacky som sa vypytovala. Moje dievčatko len myklo plecom: " Bolelo, ale keby som rozprávala, pani učiteľka by sa na mňa hnevala".
Na druhý deň som šla hneď ráno za pani učiteľkou a vysvetlila som jej čo sa stalo. Zároveň som vyjadrila prekvapenie, že nerozumiem, ako to , že si nevšimla, že dievčatko dobiedzalo do dcérky a čo jej nakoniec vyviedlo. Pani učiteľka reagovala podráždene, snažila sa presvedčiť ma, že na deti dáva pozor, že také niečo by určite neprehliadla. Slovo proti slovu.
Nakoľko detské lehátka sa po spánku ukladali jedno na druhé, tak som povedala pani učiteľke, nech láskavo vyberie lehátko mojej dcéry, lebo že som presvedčená, že ak dcéra hovorí pravdu, tak tie vlasy tam budú. Nebola nadšená mojim nápadom, no keď videla moju neodbytnosť, pristala. Vybrali sme z kopy dcérine lehátko (mali vlastné vankúšiky, takže nebol problém rozpoznať to jej) a prezreli vankúš. Bingo! Na vankúši bol celý prameň vláskov. Prišlo mi zle. Pani učiteľka zostala stáť v nemom úžase, koktajúc niečo v tom zmysle, že nechápe...
Tá lysina vyzerala hrozne. Zakrývala som ju tak, že som jej zo širokej stuhy viazala akoby čelenku, aby držala vlásky na svojom mieste, aby sa dalo holé miesto prekryť. Nie vždy to bolo účinné, ale aspoň čosi. Dni utekali a a nebol ani náznak, žeby vyrastali nové vlásky. Dostala som hrozný strach a zašla som za lekárkou. Tá mi narovinu povedala, že ak mala porušené aj vlasové cibuľky, že sa môže stať, že vlasy už ani nevyrastú. Poradila mi akúsi vodičku a vliala nádej, že to dobre dopadne. Trvalo naozaj dlho, kým sa zjavili prvé páperká. Keď som ich objavila mala som obrovskú radosť. Na šťastie časom vlásky dorástli.
Táto príhoda ma poznačila na celé roky. Dostala som fóbiu na "voľne ložené vlasy". Stačilo mi vidieť chumáčik vlasov a prichádzalo mi zle. Viac som nepovytierala kúpeľňu handrou, ktorú by bolo treba vymáchať kvôli ďaľšiemu použitiu. Odvtedy používam "jednorázovky", ktoré skončia rovno v koši. Darmo, v kúpeľni človek nezabráni stretu s "voľne loženými vlasmi".
Je pravdou, že pred pár rokmi som svoju fóbiu trošku prekonala, ale o tom zase niekedy nabudúce...
****
Dcérke som vysvetlila, že keď jej niekto ubližuje, musí sa brániť, aj keby ju to malo stáť hnev pani učiteľky. Doteraz mi nie je jasné, ako mohla tú bolesť vydržať bez vydania hlásku...
