Pricestovali sme do Prahy, chvíľa rozlúčky nenechala na seba dlho čakať a mne ostalo akosi clivo. Prvý raz som šla sama do sveta, dokonca do kapitalistického, cha. Rozlúčili sme sa. S mokrými očami som mu z pohýňajúceho sa vlaku mávala, kým sa mi nezmenil na malú bodku. Po pár kilometroch som sa ukľudnila, zobrala na kolená knihu a snažila som sa sústrediť oči na písmenká. Po chvíľke mi môj zámer narušil mladý sprievodčík. "Slečna, poslal ma za vami pán Brabec, mám sa vás spýtať, či prijmete jeho pozvanie na vínko ". Pozerala som na neho ako čerstvo vyoraná myš. Veď to bolo ako vo filme! V tú dobu meno Brabec bolo dosť známe a populárne. Skoro celé Československo fandilo populárnej postave odvážneho majora Zemana, z vyššie spomínaného seriálu. Neverila som v tú chvíľu, že by išlo práve o tohto pána Brabca. Zvedavosť bola silnejšia ako moje prirodzené zábrany a skromnosť a po chvíľke horúčkovitého zvažovania ponuky som ju prijala. Sprievodčík sa zvrtol a odišiel oznámiť moje rozhodnutie pozývateľovi. O chvíľu sa pri mne zjavil usmiaty, sympatický, populárny, dobre vyzerajúci major Zeman, teda Vladimír Brabec. Poviem Vám, že to bol zážitok! Predstavil sa mi, džentlmensky sa poďakoval za moje prijatie pozvania a vybrali sme sa do jedálenského vozňa.
Čašník nám takmer fúkal stoličky, ja som sa na výslní záujmu viezla tiež, pretože personál si myslel, že patrím k hereckej hviezde. Mne sa triasli kolená a nevedela som čo s rukami. Po chvíľke však môj stres opadol, pretože pán Brabec sa rozvyprával a jeho sympatický hlas sa veľmi dobre počúval. Porozprával mi, kde cestuje, za akým účelom, že necestuje rád sám, a že nám iste čas takto ujde skôr. Rozprávali sme o kadečom, opýtal sa ma aj odkiaľ pochádzam. " Z Ružomberka" znela moja odpveď. "Z Ružomberka?" zopakoval po mne, tváriac sa neveriacky ma obdaril potmehúdskym úsmevom. " Tam mám dobrého priateľa, pána Mydlu, neraz som už bol v Ružomberku", dodal na vysvetlenie. V tej dobe v mojom meste existovali prosperujúce Bavlnárske závody, spomínaný pán im riaditeľoval, dobre som ho poznala, boli sme v rodinnom vzťahu. V dobrých časoch podniku sa konali každoročne rôzne kultúrne akcie, módne prehliadky a ako hostia tam vystupovali mnohí československí herci či speváci. Tak sa tam dostal aj pán Brabec a po niekoľkých stretnutiach, sa s pánom Mydlom spriatelili. Smiali sme sa úprimne na tom, aký je svet malý, a že pri takom náhodnom stretnutí zistíme, že máme spoločného známeho. Dopili sme vínko a na stôl pribudli dva hrnčeky voňavej kávy...
Pán Brabec zavolal k sebe čašníka a spýtal sa ho, či náhodou nemá k dispozícii nejakú pohľadnicu. Prekvapil, mal. Pán Brabec vybral okuliare, pero a začal písať. Ja som najprv nevedela, aký má zámer, dosť divné, práve z vlaku posielať pozdrav. Po chvíľke som sa dozvedela. Písal pozdrav nášmu spoločnému známemu. Vytešoval sa , aké to bude prekvapko. Samozrejme, že som k jeho pozdravu pridala aj svoj podpis a dokreslila som usmiate pery. Pán Brabec poprosil sprievodčíka, aby tú pohľadnicu po službe hodil do schránky, za čo mu slušným tringeltom poďakoval.
Blížila sa colnica, museli sme opustiť jedálenský voz. Nakoľko pán Brabec sa chystal prestupovať, rozlúčili sme sa. Zvyšok cesty mi už ubehol rýchlo, pod dojmom tohto zážitku som mala skvelú náladu. Páčilo sa mi, že hranice socialistického štátu som prekročila práve pod ochrannou rukou majora Zemana, to sa hocikomu nezadarilo, cha.
Na moju návštevu Nemecka doteraz rada spomínam. Nevedela som sa nabažiť iného sveta, nevedela som sa dosýtiť ponuky obchodov. Nemčina mi išla celkom fajn, konverzácia mi prospela.
Desať dní prebehlo akosi rýchlo a ja som balila kufor. Môj ročník, aj tí starší dobre vedia, čo to znamenalo prevážať domov niečo z kapitalistického sveta. Kúpila som len niekoľko drobností, nejakú kozmetiku a strieborný prsteň. V strachu, aby mi ho nevzali, alebo aby som nemusela platiť clo, som si ho skryla do rafinovaného vrecka vesty. Pomohla som mu pár stehmi, takže bol naozaj dobre ukrytý. Je mi to teraz smiešne, ale tak to bolo...
Prišla hraničná kontrola, ja som bola vystresovaná, akoby som prenášala zlatý poklad. Rozumný dôvod pre nervozitu nebol, ale už tá atomosféra vtedajšej colnej kontroly robila svoje. Videla som z okna ako colník z vlaku podáva kolegovi stojacemu na peróne rôzne veci , registrovala som hlavne hrubé katalógy - vtedy mať katalóg OTTO či Neckermann bolo vzácne. No, colníkom sa to nepáčilo. Načo dráždiť občana socialistického Československa?
Do kupé vošiel colník. Usmial sa na mňa a spýtal sa: "A kde máte pána Brabca?". Mne v sekudne zaplo, že to je colník, ktorý nás "odbavoval" pri ceste tam a videl, že sme s pánom Brabcom spolu sedeli na vínku . Naozaj som nechápala, ako si ma mohol pamätať. "Pán Brabec v Nemecku ešte zostal", odpovedala som. "Aha" zaznela veľavravná odpoveď, počas ktorej mi už do ruky podával orazítkované doklady. Vôbec ho nezaujímalo či mám niečo k precleniu, čo veziem. Len sa usmial, poprial mi šťastnú cestu a poprosil, nech pozdravím pána Brabca.
Pre mňa to bola milá príhoda, v archíve mojich spomienok má čestné miesto.
Bolo mi smiešne, že vďaka "majorovi Zemanovi" som mohla previezť cez hranice hocičo. Jeho popularita náhodne spojená s mojou osobou odzbrojovala aj prísneho colníka. Keď som doma "párala" môj nový prstienok z vesty, tak som sa išla od smiechu popučiť. Mohla som ho mať rovno na prste, veď major Zeman to istil.
