Nechce sa mi veriť, že prešlo 26 rokov. K neuvereniu. V tom, že sa nemýlim ma utvrdzuje naša dcérka. Akosi aj ona nám rýchlo vyrástla, akosi rýchlo rozprestrela krídla a vyletela z nášho rodinného hniezda. Dali sme jej, čo sme mohli... korene aj krídla...
Od rána sa mi pred očami spúšťa film, v hlavných úlohách vystupujem ja a manžel, scenár tvoríme tiež my dvaja, réžiu vedie sám život. Okolo nás sa hmýri celý štáb ľudí, sú to asistenti, maskéri, osvetľovači, pomocná réžia, klapka... Je to životopisný film, v niektorých sekvenciách sa blíži ku komédii, v iných k satire, nájde sa aj tragický nádych s prvkami hororu. Páči sa mi veta z filmu Forrest Gump - "Život je ako bonboniéra, nikdy nevieš čo ochutnáš". Je to presne tak. Často sme ochutnali aj to, čo, keby sme vedeli, že sa skrýva pod pozlátkom, necháme ležať bez povšimnutia. Na druhej strane sme si vedeli vybrať aj taký bonbón, ktorý nás urobil šťastnými, ktorý nás v našich životoch posúval ďalej. Tak je to správne, aby sme si mohli v živote vychutnať šťastie a radosť, musíme zakúsiť aj opak.
Spomínam s nostalgiou na svadobnú hostinu. Prezerám fotky a cez slzy sa usmievam. Je pre mňa veľmi smutné, že za jedným stolom som našla niekoľko, môjmu srdcu milých ľudí, ktorí sa v priebehu nášho spolužitia bez rozlúčky odobrali na druhý svet. Hľadím na tvár môjho tatulka, môjho tatina, dedka, babku, hľadím na svokra, svokru, švagra, hľadím na tváre niekoľkých rodinných priateľov, ktorí tiež žijú už len v našich spomienkach. Iba som sa rozosmutnila....
Beriem do rúk iný album. Pozerám na malé dievčatko, na náš poklad, na dcérku. Hľadím do jej čokoládových šibalských očí, vidím v nej podobu manžela. Ešte aj tie prsty na rukách, nohách majú rovnako stavané. Vždy som sa na tom smiala. Listujem albumom, naše dievčatko rástlo ako z vody. Už je školáčka. Beriem do rúk iný album, to naše "slečnodieťa" maturuje, robí skúšky na výšku. Preskočila som niekoľko albumov a beriem do rúk jeden z tých novších. Oslavujeme promócie. Uff, z našej malej dcérky je dospelá žena.
Som šťastná , že za tie roky spoločného života sme sa nikdy nedostali s manželom do väčších konfliktov, či kríz. Nikdy sme nemuseli náš vzťah zachraňovať. Stačilo si ho iba hýčkať a pestovať. Pestovať tým, že sme lásku nepriviazali na reťaz, že sme dávali jeden druhému zo svojho pecňa chleba, no nejedli sme ten istý krajec, tešili sme sa spolu, no vedeli sme vždy dopriať druhému aj samotu, stáli sme vždy pri sebe, no nie v tesnej blízkosti. Lebo ako hovorí Chálil Džibrán v knihe Prorok :" Stojte pri sebe, ale nie v tesnej blízkosti, lebo aj stĺpy chrámu stoja zvlášť a dub aj cyprus nerastú nikdy v tieni toho druhého". Nevravím, že sme nemali občas na veci iný názor. To by som klamala. Mali sme , no máme to šťastie, že u nás sa nikdy nezabývali hádky, osobné nadávky alebo ponižovanie toho druhého. Ja som prchkejšia, no manžel je kľuďas a hádky nikdy nevyhľadával.
Obaja máme radi humor a tak sa nám často darí aj tie vážnejšie záležitosti prekonať práve s ním. Humor je tým správnym korením manželského života, aspoň ja to tak za tie roky vnímam. Verím, že nás neopustí ani v budúcnosti.
Som rada, že mám manžela, ktorý mi je oporou. Na oplátku sa snažím byť oporou ja jemu. Život mi trošku ináč zamiešal karty, ako by som si priala. Som nezamestnaná a posledný rok ma dosť ničia zdravotné problémy. Keby som nemala také rodinné zázemie, aké mám, tak neviem-neviem, ako by som to zvládala. Mám na šťastie tolerantného manžela, skvelú dcéru, báječného brášku s jeho rodinkou a najlepšiu maminku na svete. Mám okolo seba priateľov a ľudí, ktorí robia môj život krajším. Už dávno som pochopila, že najkrajšie na svete nie sú veci ale okamihy. Práve tie cenné okamihy ma robia šťastnou, neprijímam ich so samozrejmosťou, vážim si ich, som za ne vďačná a každý prijímam s pokorou.
Milý môj manžel, prihováram sa Ti (zatiaľ) takto virtuálne, ďakujem Ti za Tvoje ochranné krídla, za Tvoje pochopenie, za Tvoj úsmev. Ďakujem, že si tu vždy pre mňa. Ďakujem Ti, že si...
PS:
Už sa teším, kedy prídeš domov zo služobnej cesty, kedy slávnostne prestriem stôl na spoločnú večeru, ako si pochutíme na dezerte a (už chladiacim sa) šampusom si pripijeme na naše výročie. Tá chvíľa bude patriť iba nám dvom. Spomienky odviažeme z reťaze a necháme ich pri plápolajúcich plamienkoch sviečok voľne plynúť...
Nedávno som sa stretla s výrokom: "Už nie je čas strácať čas". Aj nám rodný list čoraz viac zapadá prachom a sme čoraz "dospelejší". Verím, že ak sa nám podarí "nestrácať" zbytočne omrvinky z krajca času, nám prideleného vesmírom, že nás čaká ešte príjemná spoločná cesta životom. Ja Ti za tie budúce roky už teraz vopred ďakujem.
