Bola som v úžase, varím denne pár káv, nejaký čaj, nalejem dva džúsy a to je vykonávanie epidemiologicky závažnej činnosti? Nič mi však neostávalo, musela som sa podriadiť. Nakoľko som už dávno zabudla ako to je učiť sa, mozgové závity už rokmi zleniveli, tak príprava na skúšku z niekoľkých materiálov bola celkom náročná. Prebudila sa vo mne, rokmi nánosmi prachu zaprášená dobrá žiačka, a v tom duchu sa odvíjala aj moja poctivá príprava. Témy boli pre mňa veľkou neznámou a tak som sa mnohé veci musela doslova nabifľovať. Manžel sa mi už smial, či to náhodou nepreháňam.
Prišiel deň "D". Bez mučenia sa priznám, že noc pred skúškou bola zlá, že ráno som si niekoľkokrát podávala ruku s kľučkou na toalete, a že som v hrudi cítila akési divné zovretie. Pripadala som si ako študent, čo ide na skúšku, o ktorej vopred vie, že ju nezvládne. Keď som prekročila prah budovy Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, tak ma prekvapilo, že na chodbe už stojí poriadny hlúčik ľudí. Mladších, starších, postávali tam zväčša ženy, hoci kde tu som zočila aj pána. O chvíľu nás komisia pozvala do miestnosti, vysvetlila nám, že sme podľa nášho pracovného zaradenia rozdelení do troch skupín a každá dostane tým pádom iný test.
Po chvíľke som už ten môj mala pred sebou. Začala som čítať otázky a zistila som, že ako-tak by som dokázala odpovedať sotva na tretinu. Akokoľvek som sa hrabala v pamäti, bolo mi jasné, že také veci som sa naozaj neučila. Bola som vyplašená a nahnevaná, že mi dali k naštudovaniu nesprávne materiály. Zbytočná strata času. Odpovede som krvopotne vyberala podľa zdravého sedliackeho rozumu, čosi bolo aj tipovačka, čosi som vedela vďaka krátkej praxe v danom salóne. Odovzdávala som vypracovaný test medzi poslednými a nezdržala som sa poznámky, že mi je jasné, že som ho neurobila, pretože som sa také témy, nie z vlastnej viny, vôbec neučila. Pani z komisie sa ma opýtala na meno, hodila pohľad do zoznamov a overila si, že či je pravdou, že som recepčná. Potvrdila som, že áno. Potom hodila pohľad na môj test, zamračila čelo, veľavravne mrkla na dve ďaľšie kolegyne a s umelým úsmevom mi oznámila :"Hm, Vy ste robili nesprávny test, toto je test pre kozmetičky". Prišlo mi aj smiešne aj do plaču, keď som si zrazu uvedomila, že som sa mordovala zbytočne. Spýtala som sa, čo teda s tým idú urobiť. "Nech sa páči, počkajte si s ostatnými na chodbe, vyhodnotíme testy a uvidíme".... Nechápala som, čo teda uvidíme, ale vyšla som poslušne z miestnosti a zaradila som sa medzi ostatných nervóznych čakajúcich. Po chvíľke si ma zavolali dnu. Vraj som ten test urobila a tak ma pripustia aj k ústnej skúške, a že nech prepáčim omyl. Samozrejme, že som prepáčila, hnev zmazalo vyjadrenie, že postupujem do druhého kola, ktoré mi už malo zaručiť príslušné osvedčenie.
Prišiel rad na moju ústnu skúšku. Pani skúšajúca s úsmevom podotkla, že vie, že som robila nesprávny test, ale že som ho prekvapivo urobila s dobrým výsledkom. Opýtala sa ma, že či som niekedy nerobila kozmetičku. Nerobila...
Zasmiala som sa a povedala som, že dúfam, že aspoň ústna skúška bude orientovaná na prácu v potravinárstve, teda na tému, ktorú som sa mrvila vari dva týždne. Usmiala sa a dala prvú otázku. Super, bola som "doma". Spustila som naučené a skúšajúca ma rozbehnutú musela zastaviť. Dala ďaľšiu otázku a ja som spustila znovu. Zastavila ma...
"Pani Dratvová, gratulujem Vám, obhájili ste osvedčenie skvelými znalosťami. Nepamätám, kedy sme tu mali niekoho tak pripraveného, ako ste Vy. Prepáčte nám ten úvodný omyl. O týždeň si príďte po osvedčenie. A ďakujem, bolo potešením skúšať Vás. Príjemný deň!" Odchádzala som vytešená a dokonca som bola na seba aj trolinku pyšná.
V práci som dala o krátky čas výpoveď. Osvedčenie mi platí do roku 2012. Som nezamestnaná, denne varím a môžem sa ako máloktorá gazdinka preukázať (trebárs návšteve) potvrdením, že som spôsobilá na výkon práce v potravinárstve...
