Nie každý deň je ružový, nie každý deň sa nám darí, ako by sme si predstavovali. Niekedy ide len o deň "blbec", inokedy sa tieto dni nabalia ako klbko. Jeho začiatok sa tak zamotá, že rozmotať ho zvládame len s vypätím všetkých síl a s použitím maximálnej dávky trpezlivosti.
Raz si hore, raz si dole, aj tak si mnohí z nás môžeme pospevovať. Život nie je prechádzka ružovou záhradou! Týmto tvrdením sa snažíme presviedčať , že problémy, ktoré nás postretnú sú normálnou súčasťou života. Raz sa darí, inokedy nie. Po neúspechoch predsa úspech chutí dvojnásobne!
Stretávame sa s rôznymi negatívnymi situáciami, často nás prepadnú bez varovania. Zdravotné problémy, strata blízkeho človeka, rôzne neúspechy v hociktorej oblasti nášho života - to všetko dokáže namiešať koktail nepohody a negatívných emócií, ktoré nás odstavia na slepú koľaj. Vlak nášho života nás často vysadí na stanici, ktorú by sme si dobrovoľne nikdy nevybrali. Iróniou je, že sa stáva, že neskôr - po čase sa predsa ukáže, že práve tá zatracovaná stanica je práve tou, ktorá nám umožnila mnohé pochopiť, vstúpiť do komôrok vlastného "ja" a umožnila nám na jej "peróne" počkať si na nový vlak, ktorý nás odvezie tam, kde si želáme.
Mnoho z našich problémov je dočasných, riešiteľných. Chce to len trpezlivosť, snahu, úsilie a istú dávku optimizmu a pozitívnej mysle. To je ten lepší prípad.
Život nás však občas zaženie do kúta a naša situácia začne v nás vyvolávať pocit nemohúcnosti. Pre mňa je táto situácia vari najhoršia. Nemohúcnosť sa mi spája s najhoršími pocitmi v riešení problému, to znamená, že nepoznáme v daný moment cestu ako z toho von. Dostávame sa do začarovaného kruhu, z ktorého vyskočiť je viac ako náročné. Padáme na dno, schúlení vo výťahu, ktorému chýba tlačítko "stop".
Nemohúcnosť berie ľuďom energiu, silu, chuť vyzvať problém na súboj. Dostáva človeka do smutného pocitu akejsi letargie, ktorá dokonale ničí možnosť odraziť sa od dna.
Pokiaľ náš problém je neriešiteľný, či už vo všeobecnosti alebo prihliadnúc na nás samotných, tak sa moci ujíma pani Bezmocnosť a začne nás viazať do svojich sietí. Bývajú pevné...
Jedným z najťažších priznaní je, priznať si, že sme v čomsi nemohúcni. Musíme si však uvedomiť, že my sami, máme často náš pohľad na vec príliš zastretý vlastnými emóciami a topením sa v pocite bezvýchodiskovej situácie. Zvykneme sa stratiť sami v sebe a začneme bočiť od ľudí, resp. naše pocity nechávame hlboko uzamknuté vo svojej duši. Pritom, existuje možnosť, že keby sme spriaznenej duši svoje pocity vylíčili, tak pri konštruktívnom rozhovore možno aj prijatej pomoci, by sme uznali, že predsa cesta existuje.
V takýchto prípadoch je najhorším receptom podľahnúť svojej introvertnosti a zostať sám, zatlačený do kúta so svojimi nemohúcnymi myšlienkami. Dláždime si tak cestu k priepasti sebaľútosti.
Hovorme preto, keď nás čosi tlačí... Nedusme v sebe svoje strachy, pocity zlyhania či iné problémy. Skúsme sa držať citátu, že "vyslovená bolesť je polovičná bolesť". Môže sa stať, že keď sa úprimne pozhovárame s našou bútľavou vŕbou, rozpitváme naše trápenie, zistíme zrazu, počúvajúc samých seba, že "situácia je síce vážna, nie však zúfalá". Hovorme... Rozprávajme... Nevyslovená starosť je najťažším bremenom na svete.
Skúsme sa zamyslieť nad slovami múdreho Sokrata:
Keby všetko trápenie ľudí poznášali na jedno miesto a každý by odtiaľ dostal svoju čiastku, stavil by som sa, že nejeden by si vzal vďačnejšie svoje trápenie, ako to, čo pripadlo naň zo spoločného.
alebo Lao-c:
Najmocnejší je ten, kto premôže sám seba. Hippokrates dodáva: Mocný duch je spásou zoslabnutého tela.
Kdesi som čítala, že šťastie nezávisí od toho čo máme alebo nie. Závisí výhradne od toho ako myslíme...
Takže, priatelia, myslime pozitívne a všímajme si vždy svetlú stránku všetkých veci. Ak svetlú stránku nemajú, šúchajme tú tmavú dovtedy, kým sa nezačne lesknúť.
Pekný deň! Prajem nám všetkým, aby pani Bezmocnosť stratila navždy naše adresy.
