Stačí do internetového vyhľadávača zadať slovíčko "fóbia" a vyvalí sa na vás nespočetné množstvo informácií. Každý si ich môže v prípade záujmu prezrieť sám, no ja som sa rozhodla, tým menej zvedavým, túto nepríjemnú reakciu organizmu trochu priblížiť. Už len z toho dôvodu, že patrím do klubu takto postihnutých.
Mnohí viete, že fóbia je iracionálna, neadekvátna reakcia organizmu, ktorá sa prejavuje nepríjemnými pocitmi strachu a úzkosti. Postihnutý človek často stráca sebakontrolu, prichádza na neho mdloba, sťažuje sa mu dýchanie, cíti tlak na hrudi, cíti vnútorné chvenie, rozšíria sa mu zrenice... Vraj fóbie sú medzi ľuďmi rozšírené viac, ako sa o tom zvykne hovoriť. Čítala som, že na nejakú fóbiu trpí každá štvrtá žena a každý ôsmy muž. Takáto informácia ma dosť prekvapila, ten náš "fobický" klub má podľa toho obrovskú základňu. Najväčšia radosť je škodoradosť a tak sa teším, že v tom nie som sama.
Bola som v kúpeľoch, v Dudinciach. Bývala som v takom zabudnutom penzióne mimo centra, pri niektorých procedúrach nám zo stropu kvapkala voda, počasie nebolo nič moc, spolubývajúca chrápala ako motorová píla a nuda bola čerešničkou na torte môjho pobytu. Keby som konala tak, ako som to vnútorne cítila, tak sa zbalím po troch dňoch pobytu a idem domov. Hrdinsky som prekonávala toto nutkanie a snažila som sa vypĺňať si čas ako sa dalo.
Po pár dňoch pobytu som pri obede klábosila so spolusediacimi a jedna dáma začala rozprávať, že našla dobré solárium, že už tam bola, a že keď je von bezslnečný čas, že aspoň takto chytí pekný bronz. Rozprávala tak šťavnato, až som si uvedomila, že začínam spriadať plány aj ja. Vždy som bola skôr bledý typ, opaľovanie v láske nemám a bronzové odtiene pokožky sú pre mňa veľkou neznámou. Predstava, že by som svoju bledosť trochu "očokoládkovala" ma lákala čoraz viac.
Prišiel deň, kedy moje rozhodnutie dozrelo a ja som sa nesmelo vybrala do salónu, kde ponúkali solárium. Išlo o tú klasickú "truhlo-rakvu", prepáčte , ale ja to ináč nebudem volať už nikdy. Milá pani, ktorá obsluhovala solárium sa ma opýtala, či navštevujem solária a keď som jej vysvetlila, že to je premiéra, tak mi dala pár základných informácií. Paráda, okuliare si založiť viem, budem počúvať rádio a budem sa vyhrievať a opaľovať. Povyzliekala som sa, vliezla do " truhlo-rakvy".
Zrazu som začala cítiť takú zvláštnu nervozitu. Nerozumela som jej. Pani si overila, či ležím správne a urobila čosi, čo ma skoro stálo život, cha. Zavrela poklop rakvy. No, moje nervy! To si vážne mohla odpustiť! Prišlo mi slabo, rozbúchalo sa mi srdce, nemohla som prehĺtať, mala som pocit, že všetok kyslík sveta kdesi zmizol, bolo mi hrozne zle... Zhodila som okuliare, okolo mňa príšerné trúbky žiariace ako sto sĺnk, málom som oslepla, no netušila som, kde môžem ten príšerný poklop chytiť a nejako ho podvihnúť. Na šťastie sa mi to podarilo a ja som celá roztrasená liezla von z toho prekliateho zariadenia. Pani práve vchádzala do miestnosti (asi si kdesi na chvíľu odskočila) a keď ma hodenú do zelena s vytreštenými očami videla na nohách, tak s kľudom Američana preriekla: "Ešte neuplynul váš čas, solárium sa vám vypne samé". Pozrela sa na mňa lepšie a už som jej ani nemusela vysvetľovať, že to mi je úplne jedno. Priniesla mi pohár vody a utešovala ma, že som nie sama, že už zažila takýchto prípadov veľa. Dôležito a vážne preriekla: "Máte klaustrofóbiu". Pátrala som narýchlo v pamäti, vedela som, že som toto čudné slovo už počula. Po chvíľke sa roleta pamäti zdvihla a mne došlo, že to je strach z malých uzatvorených priestorov.
Ako to, že som nevedela, že ňou trpím? Ako to, že sa mi nikdy nič podobné dovtedy nestalo? Veď sa vozím výťahom, v pohode sa zavriem aj v najmenšej miestnôstke bytu a nič sa nedeje. ALe...všetko je "prvý raz". Možno klaustrofóbia vo mne kdesi celé roky tlela, no podvedome som ju neprovokovala. V snahe spríjemniť si pobyt, som si takto kvalitne zavarila, a prebudila som ju zo snehulienkového spánku.
Samozrejme, že nikdy viac som do solária nevzliezla, nemôžem sa na tú rakvu ani pozrieť. Mám problém zvládnuť vyšetrenie CT- na šťastie, už sú k dispozícii také kruhové, nestrčia vás do tunela. Stačí, že v telke vidím toto zariadenie, vidím ako sa do neho vsúva pacient a mne začne byť akosi divno.
Klaustrofóbia je len jednou z mnohých, doposiaľ známych fóbií. Medzi najčastejšie patrí agorafóbia- strach z otvorených priestranstiev, xenofóbia - strach zo všetkého nového, glossofóbia- strach z rozprávania na verejnosti, serpentonfóbia- strach z hadov. Niektoré fóbie sa mi zdajú až komické, veď posúďte sami . Napríklad peladophobia- strach z plešatých ľudí, geliophobia- strach zo smiechu, rhytiphobia- strach z vrások ( tá sa u mňa začína prejavovať).
Osobne sa mi však páči ergophobia, myslím, že ju máme mnohí, len máme smolu, pretože len málokedy nám ju správne diagnostikujú . Ide o strach z práce. Tým však nechcem ospravedlniť všetkých lenivcov bočiacich od práce, chacha. Tí s potvdenou diagnózou sú ospravedlnení.
Tak toto bol môj malý príbeh s krutým koncom, kedy som si v snahe spestriť kúpeľný pobyt, pribalila do batožiny aj klaustrofćbiu. Prehovárala som ju, nech zostane v Dudinciach, no žiaľ, držala sa ma ako kliešť a drží sa ma doteraz. Vraj sa jej so mnou dobre žije, čo , žiaľ, naopak neplatí.
PS:
Strach je magnet a priťahuje to, čoho sa najviac bojíme. Z toho mi vyplýva len jedno riešenie- nebojme sa ničoho a bude nám fajn.
