Parte - cestovný lístok do stanice "Konečná"

Je podvečer a ja vchádzam do sídliskovej predajne potravín. Zatváram za sebou dvere, keď tu zrazu si uvedomím, že na dverách je prilepené parte. Morbídna zvedavosť ma núti vrátiť sa von. Hľadím na písmenká, vrývajú sa mi do očí, skladám z nich meno. Uvedomujem si, že ho poznám. V tej sekunde by som sa stavila aj o život, že nemôže ísť o tú osobu... Registrujem, že na parte je aj fotka. Je prítmie a ja ju zreteľne nevidím, aj keď už tuším... Zrazu ktosi vchádza do predajne a tak sa dvere dostávajú do iného uhla a dopadá na ne svetlo z predajne. Podlomili sa mi kolená, oči mi zaliali slzy. Z fotky sa na mňa usmievala moja kamoška. Viac som nevládala čítať, premohol ma plač. Stála som tam pred tými dverami a nevládala urobiť ani krok. Domov som prišla bez nákupu. Zrazu nákup nebol dôležitý.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (31)

Neskôr som sa dozvedela, že si pani Zubatá po ňu prišla " po krátkej a ťažkej chorobe"... Dopriala jej na torte života sfúknuť 51 sviečok. Tú päťdesiatudruhú jej už nedožičila.

Je pravda, že sme sa dlhšie nevideli. Stáva sa. Naše cesty sa akosi rozdelili, pretože začala pracovať v Nemecku a tak doma bola pomerne málo. Keď prišla snažila sa predovšetkým venovať rodine, čo je pochopiteľné. Asi pred dvomi týždňami som na ňu intenzívne myslela. Nerozumiem, prišla mi zrazu na rozum a myšlienka na ňu ma prenasledovala dosť intenzívne. Vravela som si, ktovie či je doma či v za hranicami. Odložila som z nevysvetliteľných dôvodov mobil, z ktorého som chcela naťukať smsku. Niečo mi vravelo, že iste je preč a že snáď, keď sa na budúce dostane domov, že sa ozve ona.

Neozve, už sa nikdy neozve. Z veselej, optimizmom pretekajúcej osôbky so šibalskými očami už zostala len spomienka. Je preč, navždy. Esemesku jej môžem poslať už len do neba. Neviem však, či má mobil so sebou...

Je mi tak zvláštne, bola to intuícia, keď mi tak zrazu prichádzala na myseľ? Vždy je ťažké, keď sa človek dozvie, že na druhý breh odišiel niekto, koho mal rád. Je kruté, že parte patria čoraz mladším ročníkom. Veď bola v rozpuku síl. Vek by jej nik neuhádol, vyzerala mladšie. Posledné dva roky pracovala v Nemecku, starala sa o starých ľudí. Pomáhala, bola to náročná práca, no robila ju rada. Tešilo ju pomáhať. Nebolo to ľahké odchádzať od rodiny a veľkú časť roka žiť v odlúčení. Zvládla to, zvládli to.

Nečakanú chorobu však nezvládla. Schmatla ju do pazúrov a viac ju z nich nepustila. Premýšľam, aký je život krehký. Hranica medzi životom a smrťou je tvorená z tenkej pavučinky.

Horatius:

Prestaň sa pýtať, čo ti prinesie zajtrajšok, radšej sa pričiň, aby si využil/a každý deň, ktorý Ti osud dožičí...

PS:

Janka, zbohom... predstavujem si, ako sme sa vedeli smiať, uťahovať si aj zo seba, aj z problémov. Bola si veselá kopa, vedela si svoju pozitívnu náladu preniesť aj na druhých. Tvoja veselosť bola"nákazlivá". Práve som sa pristihla, že sa cez slzy usmievam...