Niekedy výber trvá dosť dlho, prehrabávam sa v ponuke a hľadám, čo by ma zaujalo. Niekedy sa zháňam po konkrétnom dielku, inokedy pozriem do regálu na knižnicou vybratú ponuku a nechám sa viesť intuíciou. Až doma zistím, či sa mi oplatilo prejaviť jej dôveru, alebo nie. Musím ju však pochváliť, pretože zväčša intuitívny výber dopadne dobre.
Pred pár dňami som sa stavila tiež v knižnici, aby som z dvoch vypožičaných kníh už jednu prečítanú vrátila. Nakoľko som si bola vedomá, že doma na mňa čaká jedna neprečítaná, nemala som pôvodne záujem priniesť domov novú nádielku. Ale...nedalo sa ináč, ako predsa ísť privoňať k tým regálom plných písmenok, ktoré neobsiahnem nikdy, aj keby som žila sto rokov, cha. Pristúpila som k regálu a moja ruka sama siahla po útlom dielku Bruna Ferrera: "Květiny pro duši". Nelistovala som v nej, vzala som ju spolu s ďaľšími dvoma knižkami, ktorých autorov som poznala. Musím totiž priznať, že s menom Ferrero som sa zoznámila až pri spomínanej knižke. Takže, pôvodný zámer nevyšiel, ani neviem ako a už som kládla na stôl svoj výpožičný preukaz.
Keď som prišla domov, lákala ma práve tá "pro duši". Tenučká knižka, 86 strán, pomedzi text sympatické ilustrácie, takže textu toľko, že nie je problém prečítať ju "na posedenie". Začítala som sa. Čo príbeh, to námet na rozbeh vlastných myšlienok. Príbeh tvorí pár viet a myseľ sa pustí do behu na dlhú trať. Bola som naštartovaná zvedavosťou a tak som proti svojej vôli knižku skutočne prečítala naraz. Potom som si uvedomila, že to bola chyba. Tie príbehy by sa mali čítať ako liek, jeden za deň. Preto som sa do knižky pustila menej hltavo ešte raz. Aj na prvé, aj na druhé čítanie ma veľmi zaujal príbeh, ktorý autor pomenoval: "Sešitek". Ak dovolíte (dúfam, že tým neporuším nejaké práva), vlastnými slovami vám tento príbeh prerozprávam. Možno aj vás prinúti premýšľať a možno aj mnohé si uvedomiť...
Jeden turista sa sa dostal počas svojich potuliek na malý cintorín, obohnaný dreveným plotom. Prechádzal sa pomedzi náhrobnými kameňmi, ktoré boli akoby náhodne roztrúsené pomedzi stromy. Zvedavo čítal nápisy. Zaujalo ho, že na náhrobných kameňoch je vždy napísané kto koľko žil takým štýlom, že bol uvedený počet rokov, mesiacov, týždňov aj dní. Čo ho však zarazilo omnoho viac bolo, že na kameňoch sa uvádzal vždy iba veľmi nízky vek, 5 rokov, 6 mesiacov, 2 týždne, tri dni... Šesť rokov, sedem rokov... Človek, ktorý žil najdlhšie dovŕšil vek sotva 11 rokov. Muž cítil, že ho zaplavuje bolesť zo zistenia, že na cintoríne sú pochované samé deti. Nešlo mu to do hlavy a slzy zaliali jeho tvár.
Okolo neho prechádzal starec, ktorý sa mu prihovoril, či oplakáva niekoho z rodiny. "Nie, nie, nikoho z rodiny, ale čo sa to v tomto kraji deje? Čo strašné skrývajú v sebe tieto končiny, keď tu všetci umierajú ako deti?"
Starec sa usmial a pustil sa do vysvetľovania.
"Nemáme tu žiadne prekliatie. Iba dodržiavame jeden starý zvyk. Keď dieťa dovŕši vek 15 rokov dostane od rodičov zošit. U nás je tradícia, že zakaždým, keď prežijeme niečo intenzívne, otvoríme zošit a poznačíme si to. Poznačíme si aj to, koľko ten pocit trval. Nájdeme tam zážitok z prvého bozku, svadby, narodenia dieťaťa, z vytúženej cesty... Značíme tam všetky krásne zážitky."
Turista však stále nerozumel k čomu to je dobré. Starec však pokračoval:
" Keď niekto zomrie, je tu zvykom, že otvoríme jeho zošit a spočítame dobu, kedy cítil dokonalé uspokojenie, šťastie, radosť a napíšeme to na jeho hrob. Pre nás je to jediný skutočne prežitý čas."
... Myslím, že môj komentár je zbytočný.
Knižka obsahuje niekoľko príbehov a každý je zakončený poučením. Poučenia pod týmto príbehom ma tiež oslovili, preto si ich dovolím citovať:
"Neuspokoj sa len s existenciou... ži!
Neuspokoj sa len s dotykom... snaž sa cítiť!
Neuspokoj sa len s pohľadom ... snaž sa vidieť!
Neuspokoj sa len s tým, že počuješ... načúvaj!
Neuspokoj sa len s hovorením... povedz niečo!"
Pre informáciu dodám, že autor je saleziánsky kňaz, ktorý zostavil už mnoho súborov príbehov určených k zamysleniu a obsahujúcich múdre ponaučenia.
Som presvedčená, že v tejto uponáhľanej dobe, je priam nutné, aspoň občas skočiť na brzdu, zastaviť sa a prečítať si trebárs takéto dielko, ktoré nám môže v mnohých situáciach, ponúknutých vlastným životom, ukázať novú cestu či nové pochopenie... Aj našu dušu poteší kvetina, hoci v písmenkovej forme.
Ďakujem za prečítanie.
Foto: zdroj internet
