Ležím na lehátku v maminkinej záhrade. Nad hlavou mám košatú jabloň. Hľadím do jej koruny, chráni ma pred pichľavými lúčmi horúceho slnka. Listy sa kolíšu zboku nabok, jemný vánok im nedá pokoj. Tá tancujúca zeleň robí dobre mojim očiam, aj mojej duši. Myšlienky plynú samé od seba, nechávam ich voľne doznieť, niektoré zostanú nedokončené... Zabúdam, na čo som myslela pred piatimi minútami, netuším, čo moju myseľ zamestná o desať minút. Myšlienky si poskakujú v mojej hlave ako sa im chce. Nebránim sa im a nemám žiadnu snahu prijať rolu dopravného policajta a riadiť ich smer či obmedzovať rýchlosť. Žijú si svoj vlastný svet v mojom svete.
Zrazu mi skĺzne zrak do iného uhla a ja vidím oblohu. Je krásna modrá, len miestami ju zdobia obrázky, akoby vyrobené z vaty. "Aha", takmer som vykríkla, "tam je poník!" Kúsok vedľa mi vatový natupírovaný obláčik pripomína psíka stojaceho na zadných labkách. Vetrík oddychuje a tak obláčiky menia tvar veľmi pomaly. Psíkovi sa pomaly predlžujú uši a poník rastie do dĺžky. Spomenula som si, že ako dieťa som s kamarátkou často ležala v tráve, často práve na tejto záhrade a spolu sme hľadeli na oblohu a predbiehali sa v popise našich fantazijných kúskov, čo sme v obláčikoch videli, čo nám pripomínali. Vyhrávala vždy tá s väčšou fantáziou. Hodiny v tejto hre plynuli neuveriteľne rýchlo. Bezstarostne, veselo, zábavne aj zaujímavo. Keď sme vstali v tráve po nás zostávali odtlačky, akoby sme ležali v čerstvo napadnutom snehu. Občas na nás pristál zvedavý motýľ alebo nezriedka poštípal potvorský mravec. Nevadí, miesto sme naslinili a vyriekli akési zaklínadlo, ktoré malo svrbenie zastaviť. Nakoľko sme sa predbiehali, ktorej zaklínadlo má vyššiu moc, tak sme sa neškriabali aj keď sa to málokedy dalo vydržať. No, každá chcela dokázať, že nad tým následkom mravenčieho vyvádzania zvíťazila. Veď pevná vôľa všetko zdolá, cha...
"Heš", zakričí so smiechom maminka a hľadí na miesto s jahodami. "Tento rok si na úrode viac pochutnávajú škorce ako ja", doloží na vysvetlenie. Pozeráme s manželom ako nenápadne vlezú medzi jahody, sotva ich človek medzi listami zbadá a plnia si šikovne nenásytné brušká...
Film pred mojimi očami poskočil o pár rokov a mne sa zjavilo pred očami malé dievčatko, ktoré veselo skáče a pobehuje po tejto istej záhrade. Oberá egreše, mrští tváričku pri kyslej ríbezli, špinavé kolienka vyvolávajú na mojej tvári úsmev. Kde zmizlo to malé dievčatko? Aha, je z nej dospelá žena... Stáva sa, cha... Opäť a znovu som si uvedomila akým otrokárom je pán Čas a akými nemohúcnymi otrokmi sme my - ľudia...
Manžel ležiaci vedľa mňa sa preberá z lenivého driemania a maminka posúva lehátko viac na slnko. Je s nami ešte jeden tvorček, naše morčiatko Moruško. Občas vybehne zvedavo zo svojho domčeka a s chuťou hryzká trávu. Sledujem ako si vyberá, do ktorého stebla sa zahryzne. Občas nájde suchý lístok z jablone a chrumkavo sa do neho pustí ako do krekry. Po chvíľke znovu vlezie do svojho domčeka, položí hlávku nabok, zaujme slimáčiu polohu a privrie očká. Huncút chlpatý, chvíľami nás cez okienko nenápadne pozoruje. Nezvykne často tráviť čas pod holým nebom, má asi kyslíkový šok a tak sa mu stále drieme...
Chystáme sa grilovať. Do grilovacích misiek som naložila napácované kuracie mäsko, cuketu, zemiaky, cesnak a kolieska klobásky. Manžel ide skontrolovať gril a cestou k nemu sa filigrantsky oblizne. Začneme sa smiať a oblizneme sa aj my s maminkou. Za hodinku aj čosi už budeme fučať nad prázdnymi miskami.
Krásny únik zo stereotypu mojich dní. Na chvíľu som zabudla skoro na všetky starosti. Prepláchla som dušu, rozmaznala jazýček a strávila čas so svojimi najdrahšími. Chýbala mi dcérka, "bodol" by aj bráško s rodinou... komu nestačí málo, viac nie je hoden, cha.
... To sa mi splní zase niekedy nabudúce... Už teraz sa teším.
Foto: perex zdroj internet
foto v texte: náš gril
