Keď zomrela stará mama, volala som ju mamina, môj starý otec, volala som ho tatino, sa dosť zmenil. Akoby stratil kus zo seba samého a nemohol ho viac nájsť. Prázdnotu v dome, aj vo svojom srdci, zaháňal predovšetkým prácou. Bol veľmi šikovný, zručný, doteraz na neho spomíname, ako na človeka, ktorý mal "zlaté ruky". Opravil, zmajstroval všetko, čo sa mu dostalo do rúk. Bol tým naozaj známy nielen v rodine, ale aj mimo nej.
Žiaľ, hneď v úvode svojho vdovského života si našiel kamarátku, s ktorou začal tráviť čoraz viac času - cigaretku. Aj v tom veku som už vedela, že cigareta zdraviu neprospieva a veľmi som sa bála, že z fajčenia ochorie a zomrie mi aj on. Neraz mu škodlivosť fajčenia pripomínala aj maminka, takže v mojich očiach to bolo ozaj vážne. Stratu mojej maminy som znášala veľmi ťažko a moc mi chýbala. Mala som však veľmi rada aj môjho tatina a cítila som potrebu chrániť ho.
Raz, keď som sa sama ocitla v tatinovej kuchyni , našla som na stole otvorenú krabičku cigariet. Najradšej by som ich vyhodila, no nemala som na to odvahu. Napadlo ma však čosi iné. Zobrala som nožnice a z každej cigarety som polovicu odstrihla. Vedela som, kde má aj zásoby, našla som dve krabičky, ktoré som "upravila" rovnako. Môj rozumček mi nahováral, že aj keď bude fajčiť, bude fajčiť o čosi menej, lebo každá cigareta bude kratšia a tak sa menej nadýcha toho smradľavého škodlivého dymu. Veľmi som sa tešila, aký skvelý nápad som dostala a ako tatina ochránim. Odstrihnuté konce som zabalila do starých novín a utekala hodiť na dvor do kontajneru.
Dlho som sa však netešila. Tatino prišiel z dielne do kuchyne a siahol po krabičke. Vybral cigaretu, strčil do úst a priložil zapaľovač. "Krucifix, to čo má byť?" udrelo do mojich uší. Ja som sa v opačnom kúte kuchyne tvárila, že tam ani nie som. Vysypal celý obsah na obrus a začal hromžiť. Jasné, že vinník mu bol hneď jasný. Nezvykol na mňa kričať, preto to bolo pre mňa horšie, ako keby mi struhol jednu výchovnú. Rozplakala som sa. Pomedzi plač a utieranie nosa som zo seba ešte statočne dostala, že tak som urobila aj s ostatnými cigaretami. Plakala som, žeby aj kameň zmäkol. Zmäkol aj tatino. "Janka, prečo si mi to urobila, veď cigarety deťom do rúk nepatria, nie sú na hranie", už pokojneším hlasom mi vysvetľoval, mysliac si, že som postrihala v rámci hry.
"Ja som sa s nimi nehrala, ja som to urobila kvôli tebe, lebo sa bojím, že veľa fajčíš, že ochorieš a zomrieš ako mamina. Keď budeš fajčiť kratšie cigarety, tak sa toľko dymu nenadýchaš", vysvetľovala som stále vzlykajúc.
Starý otec vstal, položil svoju zrobenú ruku na moju hlavu a pohladkal ma. Znovu sa posadil a vzal ma na kolená. Oprela som si hlavu o jeho plece. Stále ma hladil.Boli sme obaja ticho. Chcela som sa mu pozrieť do tváre, môj pohyb zastavil druhou rukou. Až neskôr som pochopila, že nechcel, aby som videla slzy v jeho očiach.
Viac sme sa o tom nerozprávali, dokonca môj kúsok neprezradil ani maminke, svojej dcére. Bolo to naše tajomstvo. Krásny koniec príbehu by bol, keby som mohla napísať, že prestal fajčiť. Nie. Hoci vtedy som si ja myslela, že áno. Prestal fajčiť predo mnou.
Aj keď ho môj nápad od zlozvyku neodstavil, predsa si myslím, že nejaký efekt mal.
Uvedomujem si však, že aj po toľkých rokoch, si viem stále v sebe vybaviť ten pocit krivdy, ktorý som vtedy pocítila. Asi je to tak, že krivdy, ktoré zasiahnu čisté detské srdce sa do neho zapíšu navždy. Aj po dlhom čase dokážu zabolieť.
foto:www.stockphotos.sk
