Bolo ťažké pre mňa splniť jednu z podmienok otvorenia si blogu a vycapiť na blog fotku, bolo náročné napísať prvý článok a čakať na ohlasy. Cítila som také napätie, akoby išlo o život, cha. Moje prvé kroky na blogu na počudovanie spôsobili, že som blogerskému vírusu podľahla a že sa mi doteraz nepodarilo z neho vyliečiť. Diagnóza pretrváva vďaka tým cteným čitateľom, ktorí si nachádzajú ku mne cestu a sú ochotní na chvíľu nazrieť do môjho sveta a čítať moje článočky. Môj blog uzrel svetlo sveta SME v auguste, takže som tu pol roka. Ťažko povedať, či je to dlho, či krátko. Pravdou je, že za tých šesť mesiacov som si našla niekoľko verných čitateľov, našla som niekoľko spriaznených duší, niekoľko pekných internetových priateľstiev. S mnohými - pôvodne tajomnými aliasmi - sme sa "zoznámili" a tak viem, že za aliasom takým a takým sa skrýva Helenka, Stanka, Peťko, Andrejka, Vladko, Danka... Boli to príjemné zoznámenia a vždy aj budú.
V prvých týždňoch som sa medzi vami, blogermi aj čitateľmi blogu SME, cítila cudzia, bezcenná, osamotená a neistá. Len pomalými nesmelými krôčkami, len s pribúdajúcimi písmenkami na mojom blogu som začala pociťovať vašu prítomnosť, často aj podporu, poctili ste ma názormi, radami, svojimi zážitkami, skúsenosťami a tak ste na oplátku dovolili zase vy mne, vstúpiť aspoň na chvíľu do toho vášho sveta. V diskusii som sa stretla s kadečím. Priznám sa, že niekoľko príspevkov ma aj poriadne rozhodilo a zvažovala som, či mi za to blog stojí. Ale vždy som sa otriasla a povedala som si, že, keď som sa raz rozhodla ísť s kožou na trh, tak musím byť pripravená niesť nielen pozitívne stránky ale aj negatívne. Zväčša ma pri negatívnych príspevkoch netrápilo a netrápi, že niekto oponuje, veď ja sa nestaviam do pozície vševedka, trápi ma však spôsob vyjadrenia nesúhlasu. Mám rada kultivovaný prejav, rada si rozličné názory rozdiskutujem, nemám však rada neopodstatnené osobné útoky. V mojom svete má slovo silu hromu a je to jedno, či je vyslovené, či napísané. Vyslovené odveje vietor, ale môj "konár" sa zostane chvieť, napísané priťahuje moje oči a tie sú oknom duše, takže to platí aj spätne.
Aliasy zvádzajú často k prejavom, ktoré by sa z očí do očí nepovedali. Ono často sa stane, že dôjde aj k nepochopeniu toho druhého a konflikt (ak sa to vôbec dá takto ostro pomenovať) vznikne v štýle žabomyšej slovnej výmeny názorov. Nemám záujem vadiť sa v diskusiách. Blog je miestom mojej sebarealizácie, miestom komunikácie či už pre mňa s cudzími ľuďmi, alebo s ľuďmi, s ktorými som sa práve vďaka nemu bližšie zoznámila. Aj okrem diskusie prichádzajú ku mne rôzne názory, nie všetky potešia. Až niekedy žasnem...
Priznám sa, že hoci som si sama občas napísala nejakú tú "sprchu duše" - verš, nejako som verše iných autorov v ostatnú dobu nečítala. Blog ma vrátil ku poézii. Našla som si tu niekoľko skvelých majstrov verša, navštevujem ich blogy veľmi rada a vždy sa teším na ich nové dielka. Často sa v ich veršoch nájdem sama, prinútia ma premýšľať, často ma rozveselia a spríjemnia danú chvíľu. Niektorí to dosiahli tak ďaleko, že vydali vlastné zbierky básní. Je super, že nám práve na blogu dovolia nazerať do ich básnického hrnca. Dovolia nám zgustnúť si na ich špeciálnych ingredienciách, dovolia nám poplakať si s nimi, potešiť sa. V mojich očiach je verš duševným striptízom a tak si cením zvlášť tieto dámy a pánov verša, ktorý sa takto pred nami vyzlečú zo svojich pocitov. Často si možno ani neuvedomujú, ako svojim dielkom niekomu pomôžu...
Neviem, čo ma to chytil za nostalgický vírus, ale dosť dlho som dnes chodila po návštevách , po rôznych blogoch. Sú to super návštevy, nemusíte sa ohlásiť, vstúpite kedy chcete, odídete kedy chcete a ak sa vám tam páči, stačí sa poďakovať karmou. A tak som si dnes chodila z návštevy na návštevu, je pravdou, že nik mi neponúkol ani hrnček kávy, cha...ale nevadí, uvarila som si sama. A tak, ako som chodila od jedného k druhému, hladila dušu raz prózou raz poéziou, začali mi naskakovať tieto myšlienky. Keď sa toto stane, som bezradná, musím sadnúť k počítaču a musím ich pustiť na slobodu.
Ak ste to vydržali čítať až potiaľto, tak ďakujem. V závere sa chcem všetkým návštevníkom môjho blogu poďakovať za priazeň, rozposielam virtuálne pozvánky aj do budúcna, ďakujem všetkým za milé príspevky, za odtajnenia svojej identity, za prejavenú dôveru a sympatie.
Nakoľko som sa venovala predovšetkým slovu a jeho sile, dovolím si pre ilustráciu uviesť myšlienku J. Fieldingovej:
"Slová väčšmi ubližujú ako kamene. Ozývajú sa v tichu mysle ešte dlho potom, ako sa jazvy zahojili"...
