Dnes mi dlhšie, ako býva zvykom, spočinul zrak na jednom výroku P. Coelha:
"Je vždy dôležité si uvedomiť, kde sa končí jeden úsek. Uzatváranie kruhov, zatváranie dverí, ukončovanie kapitol, akokoľvek to nazývame; dôležité je ponechať skončené životné okamihy minulosti..."
Žiadalo sa mi prečítať si ho nie raz, ale viackrát. Žeby to bolo nejaké vnuknutie? Žeby moje podvedomie cítilo, že práve toto je úloha stojaca predo mnou? Žeby práve tu bola brzda, ktorá mi nedovoľuje rozbehnúť sa v ústrety životu? Neviem...
Jedno však viem, že táto veta ma prinútila premýšľať. Niekoľko hodín sa mi motá po rozume a prepadá ma pri mojich činnostiach. Dokonca aj pri čítaní knihy, ktorá ma na svojich krídlach detektívnej zápletky nechala uletieť na iný kontinent, aj tak som nemohla Coelha vypustiť z hlavy. Chvíľami som nadobudla pocit, že sa vo mne zapaľujú ohníčky, ktoré majú snahu nechať za istými "vecami" spálenisko, ktoré by ich už nikdy nepripomínalo. Priala som si vietor, ktorý by rozfúkal aj posledné zvyšky do diaľav. Ako by bolo fajn, keby človek nemusel so sebou vláčiť to, čo si neželá...
Myslím, že Coelho dobre vystihol, že človek by mal vedieť, kde sa končí istý úsek jeho života. Je to celkom náročná úloha, ale po návšteve svojho najhlbšieho vnútra by sme to mali zistiť. Často míňame energiu tým, že sa vraciame k niektorým negatívnym udalostiam, pocitom, ktoré v nás vyvolali a prežívame si nepokoj, smútok, hnev či sklamanie znova a znova. Nedokážeme sa z toho vymotať. Chýbajú nám tie pomyselné dvere, ktoré by sme mohli zabuchnúť.
Vraj, ak sa budeme priveľmi často obzerať do minulosti, môže nám medzitým ujsť budúcnosť. Jednoduchá veta. Neľahké uvedenie do praxe...
Ak sa náš život valí ako neskrotná rieka, ktorá do svojho koryta cestou priberá stále nové a nové prítoky, tak jedného dňa zmohutnie na taký silný prúd, že unesie aj nás... Tie prítoky treba regulovať a mnohým treba po istom čase zastaviť "prívod". Treba ich nechať vyschnúť. Určite v niektorom časovom úseku mali svoj význam, ale už ho stratili, namáčanie v nich zbytočne človeka oberá o čas a energiu.
Mnohých z nás prepadáva sebaľútosť. Je to zradná hlbočina. Kto do nej spadne, ťažko sa z nej dostáva. Šťastný je ten, kto sa spamätá hoci aj na jej kraji, ale nespadne. Tým, čo nemali to šťastie, sa vytráca schopnosť kriticky myslieť a stávajú sa hľadačmi objektov, ktorým by mohli prisúdiť vinu. Slovo sebaľútosť sa snažím vymazať zo svojho slovníka, skôr, akoby sa mu začalo u mňa páčiť. Je to však najjednoduchejšia cesta ako sa zbaviť vlastnej viny z čohosi zbabraného...
Je to už dávno, čo sa mi do rúk dostala útla knižôčka s názvom, ktorý ma prinútil po nej siahnuť: "Sedem tajomstiev úspechu."
Stoja za zamyslenie a tak vám ich pretlmočím:
1. Včerajšok je preč.
2. Objímaj stromy a život.
3. Stanov si hodnotné ciele!
4. Príležitosti sú na každom kroku.
5. Buď vytrvalý/á!
6. Dôveruj v seba!
7. Pomáhaj druhým a odpúšťaj iným aj sebe!
Niektoré z týchto tajomstiev sú stále pre mňa tajomstvom, cha. Sama sebe sľubujem, že sa posnažím odtajniť ich čo najskôr. A čo vy?
