Nemajúc pojem o čase, mieste som sa prebrala na drkotanie vlastných zubov a príšernú bolesť v krížoch. Mala som pocit, že som padla na ľadovú kryhu a nabodla sa na rozžhavenú ostrú sekeru, ktorá ma naskrz preťala. Nečudo, ležala som na chrbte, na 15 stehovej rane, na chrbtici obohatenej o 4 titánové skrutky, ktoré vytvorili na problematickom mieste akúsi stabilizačnú klietku.
Morphinové injekcie a rôzne infúzie niekoľko dní znižovali stupeň bolesti, kadejaké hadičky sa stali nevítaným módnym doplnkom. Čas sa vliekol. Hodina v bolestiach má aj 180 minút. V noci aj viac, kedy len vďaka silnému lieku na spanie, som sa aspoň na pár hodín ponorila do spánku a utiekla som boľavej, nemohúcnej realite. Pridali sa bolesti aj iného charakteru (veď poznáte, na posr*** aj záchod padne) ako bola operačná rana, pridali sa vysoké horúčky a moje sily chytili spätný chod. Namiesto ich návratu, som strácala aj tie, ktoré sa mi darilo zo všetkých síl hýčkať.
Antibiotiká znížili horúčky a tak konečne mohol nastať deň "D", v ktorý som za asistencie rehabilitačnej sestry konečne mala byť postavená na nohy. Technika lezenia bola (a stále je... a bude minimálne 5 týždňov, sed je pre mňa neznámy pojem) naozaj hodná do komiksu. Pripadám si ako nemotorný tuleň. Prvý pokus trval pár sekúnd. Po nezanedbateľnej strate krvi, po dlhodobom ležaní a samozrejme po samotnom zákroku moje telo vertikálnu polohu považovalo za čosi neprirodzené a nakoľko som vraj chytila farbu čerstvo napadnutého snehu, sestrička ma "tulenila" nazad na posteľ. V deň, kedy som urobila prvý krok som si sama udelila medailu. Nevedela som si spomenúť na nič na svete, čo by mi mohlo urobiť väčšiu radosť. Bol to prvý krok z tunela nemobility, prvý krok k návratu pocitu, že som človek. Je pravdou, že pri prvej návšteve onej miestnôstky som skolabovala, ale vraj to nebolo nič výnimočné. Snažila som sa teda neprepadať pocitu paniky a zlyhania. Prvá prechádzka chodbou neurochirurgie predstavovala pre mňa malý zázrak, vlastne, načo toľko skromnosti, cha...predstavovala veľký zázrak. Usmievala som sa ako mesiačik na hnoji, či tak nejako sa to vraví, cha.
Na pätnásty deň som krvopotne na seba navliekla civilný šat (nemôžem sa zohnúť, takže naozaj to bolo iluzionistické číslo fixované bedrovým pásom) a čakala som na sanitku. Cestu osobným autom mi doslova zakázali a tak som sa podriadila ich pokynom, absolvovať cestu sanitkou. To som však netušila čo ma čaká. Po niekoľkých hodinách meškania sa vo dverách izby zjavil nazlostený sanitkár. Neochotne mi pomohol s batožinou a už pri výťahu mi nadal, prečo sa trepem domov sanitkou, že som si mala zabezpečiť vlastný odvoz, že veď si ešte po ceste užijem! Akí sú všetci ko****, že ma odradili od cesty domov osobným autom. Naša trasa z Nitry do Martina vraj povedie cez Skýcov, nech sa pripravím na zážitok. Ešte mi fľochol do tváre, či viem, že za sanitku sa platí a keď som povedala, že ma o tom nik neinformoval, vyhecovala som ho k ďaľšiemu prívalu neslušných slov. Bolo mi hrozne, radosť, že opúšťam nemocnicu sa zmenila na neopísateľnú úzkosť a strach.Čo som tomu sanitkárovi urobila? Slzy sa mi tlačili do očí, no povedala som si, že tú radosť mu neurobím. Dovliekli sme sa k sanitke, naložil ma ako mrtvolu na spaľovaciu rampu, "posteľ" (neviem, či sa tá doska dá nazvať posteľou) šupol do sanitky. Cesta domov je na samostatný článok... Som šťastná, že po tej ceste akoby na traktore alebo korbe "vétriesky" som nestratila skrutky a len dúfam, že sa čosi nepohlo v zreparovanej chrbtici a tak sa nepokazilo majstrovské dielo pána primára... Cesta v oktávii by bola oproti tomu príjemným výletom, v tom mal sanitkár ozaj pravdu...
Som teda už doma, no do vytúženého cieľa mám ešte ďaleko. Cesta rekonvalescencie bude dlhá, na sedenie môžem ešte dlhé týždne zabudnúť, čaká ma ešte jeden pobyt v nemocničnom zariadení za účelom rehabilitácie. Rana sa už upokojila, bolesť sa však premieta do nôh a znepríjemňuje tak hlavne moje noci. Snažím sa skamošiť s pani Trpezlivou, Optimistickou a predovšetkým s pani Nádejou. Verím, že tieto tri dámy prijmú moje priateľstvo a spolu sa do toho cieľa prebrodíme. Držte mi, prosím, palce. Chcem veriť, že operácia ma vráti do života, že súčasné bolesti vyplývajú z operácie a neveštia nič zlé.
Ďakujem, všetkým Vám, milí priatelia z blogu, ktorí ste mi držali palce, ktorí ste ma podporovali pred operáciou, ktorí ste sa mi už ozvali aj po príchode domov a dolievate šťavu mojim vybitým baterkám. Dovolím si touto cestou extra poďakovať blogerke, priateľke Inke Galbavej, ktorá ma nečakane prišla podporiť aj do nemocnice. Jej návšteva ma dojala a doteraz neviem nájsť slová, ktorými by som jej moju vďaku vyjadrila. Dokonca nezabudla ani na môj článok o karamele a priniesla mi megadávku Toffifé bonbónov. Inka, ďakujem Ti.
Moji milí, ak ste môj výkrik duše dokázali dočítať až dokonca (píšem ho vari 2 hodiny, lebo nevládzem pri počítači stáť a tak po pár vetách sa musím vrátiť do "horezipsovej" polohy a priznám sa, že ani to "slohovanie" mi nejde) tak Vám, z celého srdca ďakujem.
****
Všetkým prajem krásnu jar, naplnenú dobrou náladou, radosťou z prebúdzajúcej sa prírody. Prajem Vám krásne veľkonočné sviatky, ktoré už stoja na prahu našich dverí.
****
Stáť pri počítači nevládzem a tak moje návštevy na blogu budú zatiaľ sporadické. Pokúsim sa navštíviť blogy mojich obľúbencov a prečítať, čo vytvorili, kým som bola v nemocnici.
PS: ďakujem samozrejme aj mojej rodine, manželovi, dcérke, maminke, skvelému bráškovi, rodinným priateľom, ktorí mi dodávali sily a posúvali ma vpred....
