To, čomu som ešte v nedávnej minulosti nevenovala žiadnu výnimočnú pozornosť, stáva sa pre mňa vrcholne dôležitým. To, čo nebývalo súčasťou mojich myšlienkových pochodov, zamestnáva moju myseľ čoraz častejšie, to čo som si kedysi ani neuvedomovala, teraz beriem za nosné piliere mojich životných hodnôt. To, čo som kedysi považovala za samozrejmé, ma dnes dojíma a vážim si to. To, čo ma kedysi vytáčalo, dnes prehliadam. To, čo mi kedysi bolo úplne fuk, ma vytáča teraz. Naozaj si sama kladiem otázku, je bežné, že sa ľudia takto menia?
Priznám sa, že kedysi som brala ročné obdobia s ich výnimočnosťami za úplne normálnu vec, nehodnú zamyslenia. Vnímala som, že jar je zelená, leto horúce, jeseň farebná a zima biela. To však celkom stačilo, moje dni skôr vypĺňali povinnosti, ktorým bolo úplne jedno či prší, či sneží. A dnes? Dnes sa teším z prvých nesmelých hlávok podbeľu, z prvých snežienok, z prvých zakvitnutých stromov, z ich zelených korún... Zimu vidím ako veľkú studenú čiapočku bielej peny, uvedomujem si, že je pre prírodu časom oddychu, aby mohla znovu na jar ožiť. Leto prijímam skoro ako zázrak. Svieže rána, teplé dni, neskoré stmievanie, množstvo príležitostí na letné radovánky. Jeseň? Tá nádherná paleta farieb, tie úžasné dni babieho leta... Horské masívy Malej a Veľkej Fatry, ktoré objímajú naše mesto a chránia ho vo svojej obrovskej náruči mi tiež pripadali iba ako obyčajné kopce. Pre samotnú samozrejmosť ich existencie, som ich ani nevnímala. Dnes, často hľadím do výšok a nechávam zrak voľne plávať tými nádhernými dielami prírody. Vnímam ich upokojujúcu zeleň, teším sa stromom, skalkám a milujem zvuk zurčiaceho potôčika. Cítim, že čaro života je v pominuteľnom okamihu a že šťastie je mozaika drobných radostí. Už plne rozumiem slovám slávneho P. Coelha:" Zmyslom môjho života je to, čo som mu ochotná dať". Už viem, že pocit, že ku šťastiu potrebujem práve to, čo mi chýba, môže byť zavádzajúci a zbytočne stresujúci.
Kedysi som zdravie brala ako samozrejmosť. Tak isto samozrejmé mi pripadalo, že mladí sú úctiví k starším, že ľudia sa na seba usmievajú, že predavačka so mnou prehodí pár milých slov, že mi mladík prepustí miesto v autobuse, že mám prácu, že mám zdravé dieťa, že mám dobrého manžela, že mám rodičov, veľa priateľstiev... Samé samozrejmosti, no nie?
Dnes mi úsmev človeka vie urobiť deň krajším, milá predavačka mi zlepší náladu, náhodný príjemný rozhovor hoci aj s cudzím človekom pre mňa veľa znamená, prepustenie miesta v autobuse považujem za malý zázrak, pri pohľade na choré, postihnuté deti ďakujem vesmíru za to, že to moje dieťa sa narodilo zdravé, vážim si, že pri voľbe životného partnera som čerpala z balíčka šťastia. Priateľstvo si cením nad zlato. Do môjho sveta začínajú patriť aj zvieratká. Zbožňujem naše morčiatko. Túžim po havkáčikovi. Prácu nemám, dávno som zabudla na to , že kedysi som na ňu mala právo. Zmierila som sa, dnešná doba fandí mladým, rodné listy z päťdesiatych, či šesťdesiatych rokov minulého storočia sú už zväčša pre zamestnávateľa nezaujímavé. Snažím sa to pochopiť.
Za samozrejmosť neberiem ani to obyčajné ráno. Za samozrejmosť neberiem ani ten úsmev, ani ochotu druhých. Za samozrejmosť neberiem ani priateľstvo. Cítim vďaku, pokoru... Na jednej strane je to možno trochu smutné, no uvedomujem si, že na druhej strane mi to umožňuje prežívať tak intenzívne tie každodenné drobné radosti. Mením sa, dopad týchto zmien neviem predvídať. Viem, že sa "z božskej nemoci"- mladosti - akosi rýchlo uzdravujem, cha. Tiež viem, že ak sa nepodarí nájsť šťastie a lásku vo svojom srdci, tak je zbytočné hľadať ich inde...
