Nedeľa, ráno, digitálny budík ukazuje číslice 6:30. Čas, kedy sa v nedeľu ešte väčšina ľudí nezberá opustiť posteľ. ALe, čo to? Nášho aktívneho suseda znovu chytil pracovný elán a snáď ešte v pyžame pokračuje vo večer započatom diele? Zvuk sa šíri zo všetkých strán, rachot naberá na intenzite, nemá význam pokúšať sa o spánok. Vyliezame z postele, veď hanba nám, my by sme ešte vari spali ! Vezmime si príklad zo suseda, už v nedeľu ráno sa chytá kladiva!
Poznáte to? Obyvatelia panelákov asi áno. Človek ani presne často nevie komu sa má za rušenie poďakovať. Panelmi sa zvuk tak šíri, že je ťažké určiť kde je jeho zdroj.
Viem, niekto môže namietať, že usilovný majster kladiva predsa nerušil nočný kľud. Veď pred dvadsiatoudruhou hodinou skončil a ráno začal až po šiestej... Áno, je to tak. Ja som mala na mysli len susedskú toleranciu. Nič iné. Bol predsa víkend. Pre mnohých je však slovíčko "tolerancia," žiaľ, úplne neznámy pojem.
