Osemdesiate roky boli pre mňa plné veľkých zmien. Opustila som navždy školské lavice, nastúpila som do zamestnania, vážne som sa zaľúbila, vyslovila manželský sľub a narodila sa mi dcéra. Už som to nebola "ja" ale "my". Všetko bolo zrazu iné ako bývalo. Vôbec to nemyslím v zápornom zmysle slova, len tak, akože život nabral iný rozmer, iný smer, zmenili sa hodnoty, nastúpil väčší pocit zodpovednosti. Prišli nové strachy, nové radosti, nové skúsenosti, zmenili sa sny, názory, veľa som získala, niečo stratila...
(Vždy ma prekvapí ako sa dá kus života opísať pár slovami...)
Ako sa tak vozím, raz rýchlikom, inokedy osobákom, prežívam znovu malé i väčšie radosti, znovu cítim trpkosť smútku zo strát či nezdarov. Sama sebe úprimne priznávam, že dnes by som už mnohé robila ináč. Nepatrím teda medzi tých šťastlivcov, čo môžu bez váhania povedať, že by nič vo svojom živote nemenili.
"Život sa dá pochopiť len spätne, zato žiť sa musí s predstihom."
Už viem, že som urobila nemálo chýb a čo je paradoxné, najviac som nimi ublížila asi sebe. Šancu na reparát už nemám, už sa len môžem posnažiť odteraz "žiť s predstihom". Verím, že ak som ublížila niečím mojim najdrahším, že mi už prepáčili a pokiaľ ide o dcérku, verím, že jej môžem aspoň v niečom poslúžiť ako vzor, aj pozitívny, aj čoho sa má vyvarovať. Viem, že len teraz v úlohe manželky a mamy mnohé pochopí, čo som si často priala, aby chápala "v predstihu". Tak to už v živote chodí, aj ja som mnohé pochopila, až som "dospela" a dokonca mnohé som si od rodičov vzala prirodzene za vzor, často si to ani neuvedomujúc.
Prisahala by som, že to bolo včera, ako vediem za ruku svoje malé dievčatko a kráčame domov zo škôlky, aby som rýchlo mohla navariť večeru, povenovať sa jej, uložiť ju na spánok a tešiť sa na víkend, aby sme mohli byť viac spolu. Do troch rokov sme si spolu užívali 24 hodín denne. Potom som už musela nastúpiť do práce.
Akonáhle prekročila prah škôlky, akoby sa naše životy rozbehli na šialenú jazdu. Zédeeška, gymnázium, vysoká škola... Zrazu som zistila, že v izbičke je síce, mnou rokmi vysnívaný poriadok, ale že ma to neteší. Nerobí mi dobre ani pohľad na ustlanú posteľ či vojensky uložené predmety na poličkách... Z izby zmizol život a ja som začala bojovať so syndrómom prázdneho hniezda, netušiac, že sa zakrátko nato po uši zaborím aj do krízy stredného veku. Zalialo ma prázdno, nevedela som sa zmieriť, že sa mi skončila úloha mamy na plný úväzok, bolestne som si uvedomovala, že som už ani zďaleka nie centrom vesmíru dcérinho sveta. Jej samostatnosť ma odzbrojovala... Moje dievčatko sa vydalo a ja ani po obrade som nebola v stave prijať, že už nemáme zhodné priezvisko. Získala som však skvelého "zaťosyna."
Blíži sa jún, mesiac, ktorý mi už dlhé roky pripomína jeden z najkrajších dní v mojom živote. Pripomína mi deň, kedy som sa stala mamou. Tohtoročný jún budem prežívať veľmi intenzívne. Budem sa topiť v spomienkach a bude mi dopriata bezhraničná radosť. Jún, ktorý klope na dvere, ma urobí bohatšou. Teším sa na ten dar najviac na svete. Cítim, že bude svetielkom, ktoré vráti jas mojim dňom. Moja dcérka sa stane maminkou! To moje malé nezbedné dievčatko bude čochvíľa držať v náručí svoje malé dievčatko. Neviem sa vypísať slovami, čo cítim. Kto zažil vie... Už teraz potrebujem vreckovku na kvapky radosti.
Je to neopísateľná radosť, avšak s malou hrdzou nostalgie. Hanbím sa za ňu, ale cítim ju. To robí asi tá kríza stredného veku.
Z celého srdca si prajem , aby som si znovu užila neporiadku v detskej izbe (iného ako dokáže narobiť Beny), keď príde vnučka k nám a bude vystrájať v stopách svojej maminky. Sľubujem, že si to budem užívať. Popri návaloch horúčosti, popri boji s kilečkami a zemskou príťažlivosťou, v snahe v zmieriť sa so statusom domácej panej, popri paničkovaní s Benym, "moruškovaní," či v spoločnosti manžela, stále myslím na objatie vnučky, ktoré si dokonale vychutnám a pretavím ho na palivo do môjho, občas škrípajúceho motora. Verím, že mi to môj "osud" dopraje.
Všetci sa vezieme v pomyselnom kruhu a často ani netušíme, kde pre nás začína a kde končí...
Dievčatká moje, ľúbim vás!
Foto:
perex: www.foto.fiit. stuba.sk (M. Bieliková)
text: www.sweetdrops.sk
