Kúpila som jedny v lekárni a on mi podľa nich ušil niekoľko. Pustil sa aj do podbradníkov. Stará singerka nám jeho krajčírsku šikovnosť stále pripomína. Nič nebolo pre neho nemožné, tak si ja na neho spomínam. Čokoľvek sa nám doma pokazilo, putovalo do jeho kráľovstva, do jeho majstrovskej dieľne. Aj v súčasnosti na ňu hľadievam s úctou a keď beriem do rúk nástroje, ktoré nesú pečať jeho šikovných rúk, tak mi je vždy akosi smutno-krásne.
Len málokedy zostal bezradný, hovorilo sa o ňom , že má zlaté ruky. Ako malá som tomu vôbec nerozumela, veď jeho ruky vyzerali celkom obyčajne. Tak kde mal to zlato? Vedel pomôcť aj druhým, keď aj hneď vec sám neopravil, aspoň poradil ako na to. Často sa k nemu chodili susedia a známi radiť. Aj v práci bol nie raz vyznamenaný za podané zlepšovacie návrhy. Inovátorstvo mal v krvi. Bol to všestranný človek, spomínam na neho, samozrejme, nielen pre jeho spomínanú šikovnosť, s veľkou láskou. Bol to totiž aj človek veľkého láskavého srdca. Aj teraz hľadím na jeho fotku. Znovu mi príde na myseľ tá povestná veta: "To by sa tatino čudoval"... keby videl do akej "telky" to hľadím a ešte do nej aj píšem. Doma mal písací stroj Mercedes, ten však obrazovku nepotreboval. Keby sa raz mohol aspoň na chvíľu vrátiť a vidieť, ako sa svet za tých vyše dvadsať rokov zmenil. Predstavujem si ho, ako je v úžase, keď zistí, že to, čo napíšem doma na tom pekelnom zariadení a odošlem jednoduchým úkonom, tak sa v sekunde ocitne hoci aj na druhom konci sveta. Nosiť telefón pri sebe, o takom niečom sa jemu mohlo len snívať. Jeho magnetofón sonet-duo (len pamätníci budú vedieť o čom je reč) už dávno zapadol prachom. Je však odložený, nik nemal silu ho vyhodiť. Jeho gramafón máme tiež stále na očiach. Je zabudovaný do drevenej skrinky a je to celkom pekný kus nábytku. Pamätám si, keď si kúpil v Nemecku malý kazetový magnetofónik Hitachi, tak sme všetci pozerali naň ako na malý zázrak. Raz mi ho požičal na školský výlet, cítila som sa ako v siedmom nebi. Keby sa tak teraz mohol pozrieť do "čriev" televízorov, cha, márne by hľadal elektrónky. Keby videl cédéčka, dívidíčka, digitálne fotoaparáty, počítače, notbooky, USB kľúče ... Novinky berieme už ako súčasť našej doby, zvykli sme si, že svet sa vyvíja veľmi rýchlo, že na trh prichádzajú neustále nové prekvapenia. Keď si však uvedomíme, ku akému pokroku došlo trebárs aj za tých vyše dvadsať rokov, tak ostaneme v nemom úžase.
Niekedy premýšľam, čo čaká budúce generácie, čo všetko sa zmení, čo nové sa vyvinie, ako sa bude žiť trebárs o ďaľších dvadsať rokov. Svet je uháňajúci vlak, ktorý v každej stanici priberie niečo nové. My sme jeho pasažieri a vynálezy prijímame už ako normálnu vec. Ale tatino, ten by sa veru čudoval...
