Pozícia hostesky u zahraničnej firmy ma každý rok prinútila urobiť revíziu šatníka a zaobstarať si nejaký nový kúsok, aby som každý deň mohla obliecť niečo iné, slušivé a svojim spôsobom tak trochu slávnostné. Taký imidž sa od nás očakával. Snažila som sa nesklamať a s pomocou maminky som vždy pred Inchebou osviežovala šatník. Výber v obchodoch bol dosť mizerný a tak sme zväčša zohnali látku (mala som šťastie, že ocino často cestoval do zahraničia a nosil nám ich) a naša dobrá, rodinná krajčírka podľa krvopotne zohnaných Búrd z nich vytvárala kúsky, ktoré by sme v obchode skutočne nenašli.
V ten rok som si niesla v kufri celkom slušnú výbavu. Top šatami mali byť romantické, fialové, bodkami posiate šaty. Tešila som sa na deň, kedy som mala v nich vstúpiť na stánok. Materiál bol však dosť priesvitný a tak sa moja krajčírka Božka dosť natrápila, než vymyslela riešenie, aby som nevyzerala "neslušne". Pod šaty ušila akýsi korzet. Nemala som šaty vopred odskúšané (len krátky čas, čo som sa krútila pred zrkadlom po ich vyhotovení) a tak som ich v daný deň vlastne obliekala premiérovo. Už po krátkom čase sa ukázalo, že ten korzet nebol správnym riešením. Oproti šatám bol ušitý z dosť húževnatého materiálu a "nedržal". Namiesto radosti nastúpila nervozita a ja som akosi častejšie opúšťala stánok a chodila sa upravovať na toaletu.
Využila som relatívny pokoj na stánku a vybrala som sa do spomínaného priestoru znovu. Snažila som sa upraviť si aj trochu účes, mejkap a samozrejme šaty. S pocitom, že je zase všetko tak ako má byť, som vyrazila pomerne dlhou trasou, míňajúc iné stánky - na ten náš. Človek akosi cíti pohľady druhých, hoci im nepozerá do očí. Ja som ich cítila. Je pravdou, že som trochu znervóznela, ale snažila som sa so vztýčenou hlavou kráčať a nahorávať si, že vari sa tie moje šaty tak páčia, že ľudia za nimi obracajú zrak.
Zrazu som za sebou zachytila zrýchlený krok a ruky na mojich pleciach. Zľakla som sa. Chcela som sa otočiť, ale to som už stála takmer opretá o stenu a predo mnou stál jeden mladík z nášho stánku. Musím sa priznať, že mi bol veľmi sympatický a keď bol na stánku kľud, neraz sme si spolu poklábosili.
Ostala som v nemom úžase, čo ho to napadlo, takto ma doslova zdrapiť na chodbe. O chvíľu som však pochopila. S potmehúdskym úsmevom sa ma opýtal, či ten odhalený chrbát mám schválne. Oblial ma pot a rukou som si nahmatala chrbát. Do kelu! Holý! Veď ja som si zabudla zatiahnuť ten odporný dlhý zips. Cítila som, ako sa mením na cviklu a ako mi mäknú kolená. Hartmut, tak sa volal, mi bez slova vytiahol zips a s rukou na mojich ramenách ma viedol na stánok. Až tam som sa z nepríjemnej situácie ako tak spamätala a začali sme sa smiať. Samozrejme, že sa pri nás pristavili aj jeho kolegovia, zvedaví, na čom sa tak zabávame. Bol to však džentlmen, nezradil...
Keď sa schyľovalo k zavretiu stánku, navečer... zrazu pri mne stál môj záchranca. Spýtal sa ma, či by som prijala "na záver takého náročného dňa" pozvanie na večeru. Zväčša sme my, hostesky, boli pozvané na večere, ale išlo o kolektívne záležitosti. Toto bolo osobné pozvanie. Neodalala som a pozvanie prijala. Bol to jeden z najkrajších večerov, aké som počas môjho hosteskovania zažila. Bol to vskutku džentlmen, zabávač a príjemný spoločník. Počas večere prechádzala okolo nášho stolu dievčina s košíkom naviazaných kytičiek a nenápadne ich ponúkala stolujúcim. Ja som ju zbadala, až keď môj spoločník z ničoho nič vytiahol peňaženku a išiel platiť niekomu, kto stál za mojim chrbtom. Scéna ako v romantickom filme. Deva podala kytičku jemu a on mi ju nonšalantne daroval. Asi som trápna, no túto scénu si pamätám doteraz a viem si moje pocity živo vybaviť. Taktiež sa musím priznať, že takýmto spôsobom už nikdy viac obdarovaná nebola.
Po večeri a príjemnom posedení v kaviarni, kúsok po polnoci ma taxík, objednaný mojim spoločníkom odviezol domov, teda na privát, ktorý som mala počas Incheby zabezpečný. Hartmut to mal do hotela opačným smerom, tak si vzal iný taxík.
Bol to krásny večer a pre mňa, mladé žieňa aj veľmi romantický. Myslím, že keby nebolo toho trapasu so šatami, tak by sa nekonal. Keď som potom doma rozprávala tento môj zážitok, tak maminka sa len usmievala a skonštatovala: "Vidíš, všetko zlé je na niečo dobré..."
Už len na záver pár slov. Moja krajčírka musela po návrate šaty prešiť, lebo v pôvodnej verzii neboli nositeľné. Neraz som v nich strávila príjemné posedenia, na rôznych akciách, ale musím priznať, že aj tak mi v nich najlepšie bolo s tým nemožným živôtikom...
