Myseľ sa začala uberať do detských rokov a nútila ma myslieť na pár vecí, ktoré ma akosi dodnes v mojom spomienkovom diári sprevádzajú. Sú to niektoré vône, chute či vnemy. Iste nie som sama, ktorá túži po tom, aby ešte raz v živote mohla zavoňať buchty už dávno zosnulej starej mamy, či privoňať orgován pestovaný pod jej oknami, či glgnúť si z lipového čaju, ktorý chutil u nej najlepšie...
Ja si tak spomínam napríklad na orechovú tortu, ktorú vedela upiecť len ona, moja mamina, moja stará mama z maminkinej strany. Dokonca si pamätám aj starý servis, na ktorom ju zvykla podávať. Pamätám si chuť jej nokrlí s fašírkami z hovädzieho mäsa, aj ten medom natretý chlebík chutil akosi ináč ako teraz.
No, spomínam si aj na skvelú paradajkovú pomazánku ABC, doteraz si viem jej plechovku predstaviť. Bolo na nej dievčatko, ktoré išlo práve zahryznúť do krajca chlebíka natretého touto skvostnou červenou pomazánkou. Spomínam si na výborné parenice, ktoré do Ružomberka chodili predávať babky z Oravy. Nikdy nezabudnem ani na chuť ich korbáčikov, jeden stál 50 halierov. Nezabudnem na božskú vôňu predajne chlebíka, či mliečnu vôňu starej mliekárne. Najprv som po mlieko chodila s maminou, neskôr už -ako veľká slečna-aj sama. Chodila som s hliníkovou konvičkou s vrchnáčikom a zväčša sa mi podarilo pýtať: " Prosím si dva ritle mlieka". Hanbila som sa za to, no akokoľvek som si čakajúc vo fronte v duchu správnu výslovnosť trénovala, skoro vždy to nahlas vypálilo ináč. Všetci sa vždy zasmiali a ja som sa veľmi hanbila. Pamätám si aj na vôňu toho už spomenutého orgovánu. Bol tmavo fialový a voňal tak sladkokrásne. Pamätám si aj na vôňu doma pečeného chlebíka, doteraz cítim chuť posúchov, ktoré mi ako nedočkavej, stará mama narýchlo z chlebového cesta opiekla na platni sporáka. Mňam. Na to kúsok masielka, špetku soli a nebíčko v puse! Pamätám si aj na fajnotu druhej babky. Sťa prieklepový papier tenké cesto na štrúdli a plnka makovo-čerešňová. Och, ešte raz zažiť ten koncert chutí v puse. Kôstky sme pľuli na všetky strany, zuby sme mali samý mak. Piekla aj jablkovo-makovú, no tá s čerešňami, to bola jedna báseň. Babka si ju však vzala do hrobu, mne zostala len sladká spomienka. Nikdy viac som takú nejedla, nikdy viac som také tenké cesto nevidela. Viem, že urobiť takú štrúdľu vyžadovalo mať pomaly silu Ramba. Cesto plieskala dlho o stôl a potom ho na tenulilinko rozváľala.... Pritom moja babka bola taký malý človiečik, taká útla žienka. Neviem, odkiaľ brala tú silu. Moja maminka skúšala jej recept znovu oživiť. Pečie vynikajúcu štrúdľu, no nie je to tá babkina.
Spomínam aj na vôňu ranného kakaa, či čerstvo zvareného mlieka, z ktorého som tajne chodila kradnúť kožu. Nechápem, ako mi to mohlo chutiť. Spomínam si aj na chlebík natretý maslom a husto posypaný postrúhaným tvrdým syrom. Pamätám si však aj na raňajky, keď som si kocky chlebíka máčala v šálke s kakaom či mliekom. Milovala som krupicovú kašu poliatu domácim sirupom z čiernych ríbezlí...
Naozaj som viac nemohla sledovať dej v spomínanom programe. Moja myseľ sa vybrala na takúto svojskú púť. Moje chuťové poháriky sa rozihrali, moje voňavé spomienky začali naozaj voňať.
Idem už vari spať, kiežby som mala pod vankúšom nachystaný takýto spomienkový voňavý sen...hoci aj s tými zahanbenými dvomi ritlami mlieka...
