Dr.X: "Operácia je nutná."
Dr.Y: "Operácia môže stav iba zhoršiť."
"Bolesť kĺbu spôsobouje chrbtica," povie pán Dr. X1.
"Bolesť kĺbu nesúvisí s chrbticou," povie pán Dr. Y1.
V hlave mám sopku, ktorá chrlí paru už veľmi dlho. Bojím sa, že je pred výbuchom, že vyrazí svoju lávu a pohltí ma v nej. Už dlho blúdim po krivoľakých uličkách svojho života, po takých, ktoré by som si dobrovoľne nikdy nevybrala. Aj to sa stáva. A dobre viem, že nielen mne.
Bolesť je hnusná kamarátka, jej najhnusnejšou vlastnosťou je vernosť. Drží sa človeka ako dehydrovaný kliešť a ak sa aj na chvíľu chamtivo nacucia do zásoby a poľaví, aj tak sa ozve znova. Prinútila ma prekročiť prah nie jednej ambulancie. Nie jednému lekárovi som vložila svoju dôveru do dlaní, no málokedy som svoju voľbu neoľutovala. Občas som mala pocit, že chodím do obchodu a nie k lekárovi. Vojdete, poviete pár slov a už ste opäť u sestričky, ktorá horlivo vypisuje bločky, za vstupné vyšetrenie (3 minúty), za obstrek...za všetko. Nevadí, že má zmluvu s mojou poisťovňou. O týždeň pozvánka na kontrolu. Znovu pár slov a platba... To len na okraj. Aj tak iný lekár diagnózu, ktorú stanovil tento pán Dr. zmietol zo stola...Nesprávny nákup, čo už...
Snažím sa hrať na hrdinku a pokorne si živorím. Mojim svetom sa stal byt, mini výjazdy do obchodu, ktorý susedí s našim domom, občas sa vyberiem aj kdesi ďalej, no vždy si to dobre "odskáčem". Po lekároch ma vozí manžel, bez neho by som to málokedy zvládla sama. Skúsila som liečiteľa, Dornowu metódu, obstrek ozónom...
Nakoľko nado mnou visí otáznnik v tvare skalpela, neviem svoju myseľ skľudniť už spred Vianoc. Mám sa sama rozhodnúť, či "chcem" operáciu, musím sama vedieť, že som o správnosti toho kroku presvedčená... (týmito slovami sa so mnou lúčil neurochirurg)
Myslím, že je normálne, že zúfalý človek si zisťuje čo najviac informácií, keď v niečom tápe. Morbídne surfujem po rôznych chatoch, kde sa bavia práve o chrbtici. Vždy skončím tak, že sa mi chce kričať: "Zastavte svet, chcem vystúpiť". Čítam kadečo, spokojnosť, aj povzdychnutia typu, že keby bol dotyčný vedel, ako sa mu po operácii uľaví, že by tak dlho neváhal.
Žiaľ, akosi viac je takých, čo v chatoch nemohúcne oplakávajú svoje rozhodnutie podstúpiť operáciu. Po krátkej dobe sa im bolesti vracajú, dokonca vo väčšej intenzite ako boli pred operáciou, preklínajú deň, kedy pod skalpel ľahli. Mnohí prechádzajú reoperáciami, iní sa ticho trápia sami a hľadajú pomoc kadekde. Uvedomujem si, že chat nemôžem považovať za vzorku úspešnosti operácií, ale priznávam, ovplyvňuje ma to...
Ak sa rozhodnem pre "áno", tak ma čaká titánový stabilizačný implantát v oblasti krížovej chrbtice. Sám lekár sa bez okolkov vyjadril, že ide o závažnú operáciu o veľký zásah do chrbtice. Operácia trvá cca 4 hodiny, myslím, že aj to čosi o jej závažnosti hovorí. Vraj hrozí veľká strata krvi, no poviem úprimne, neviem, prečo mi to už pri konzultácii povedal, ja totiž neviem, čo to pre mňa, ako pre potencionálnu obeť skalpela znamená. Mohla som sa opýtať, no akosi mi zamrzol jazyk a moja komunikatívnosť v prítomnosti pána doktora bola zrazu preč. Možno to poznáte... Za lekárom som musela cestovať do iného mesta a až po príchode domov som zrazu mala plný batoh otázok, ktoré sa na mňa vysypali. Kde boli, keď som sedela oproti nemu a nervózne zvierala rúčku kabelky? Prečo ma stres tak ochromil, prečo som tam sedela ako malé decko, ktoré vie, že za neho mama všetko vyrieši... Och, mami, ako som ja na Teba myslela!
Mám plnú hlavu otáznikov, mám pocit, že toľko sa do nej ani nemôže zmestiť a že naozaj vybuchne. S kým sa radiť? Kde hľadať odpovede? Čo robiť? Mám šťastie, že mám okolo seba milujúcu, chápajúcu rodinu, priateľov... k rozhodnutiu však musím dobehnúť ako sólo bežec.
Nakoľko sa už na blogu cítim ako doma, nakoľko viem, že blog vie byť svojim spôsobom aj ako jedna veľká "rodina", tak som si dnes povedala, že sa zdôverím... Tajne dúfam, že sa niekto ozve a poradí mi na základe vlastnej skúsenosti, že sa niekto nájde, kto ma nebude považovať len za nemožnú, neschopnú v rozhodovaní, ale aj za bezmocnú a v neistote sa zmietajúcu, ktorá sa potrebuje nutne chytiť aspoň nejakej slamky.
Premýšľam, či je to vôbec vhodné obťažovať ľudí výsostne mojimi starosťami. Tým, čo ste si ma prečítali, ďakujem. Tí, ktorí ste ma za tento autostriptíz odsúdili, vravím: prepáčte. Každému, kto sa podelí s prípadnou vlastnou skúsenosťou podobného druhu vopred z celého srdca ďakujem.
Príjemný deň...
Hesse:
"Všetko sa trochu zmení, len čo to vyslovíme nahlas."
...cítim, že aj písmenká vedia uľaviť... aspoň na chvíľu... ďakujem.
